najprv som si ním zacestoval do minulosti. Od istého času ma okrem problémov so sluchom a stúpajúcim tlakom z pomerov sužuje aj náchylnosť k sentimentu. A keď sa povie Banket, dodnes som trochu namäkko, ako keď na človeka z nejakého starého šuplíka vyskočí fotka prvej frajerky. Pod hlavičkou Banketu mi vďaka Tebe pred temer štyridsiatimi rokmi vyšli prvé texty na nosiči, ktorému náš kmeň nepovie inak ako doska (nárečovo fošňa:). Najprv, pochopiteľne, muselo dôjsť k nášmu stretnutiu. Dlho som Ťa vnímal ako hudobného publicistu, a keďže sa mi Tvoje články zdali nielen zasvätené, ale aj duchaplné, hovoril som si, že keď Ťa raz stretnem, vystrúham Ti – ako kolega od pera – poklonu. Skôr než som to stihol urobiť, musel som zabiť rok života na vojenčine, kde, mimochodom, nejaký textár-recesista predo mnou zložil na hudbu Yellow Submarine slovenský text s názvom „Komunizmus je cieľom našich ciest“ a nič netušiaci lampasáci zaradili tento bítlsácky šláger medzi pochodové pesničky na buzerplaci. Ale o inom som chcel. V deň, keď som sa vrátil z vojny, mi volal Andrej Šeban, že nastúpil do služieb obmenenej verzie Banketu a že si prejavil záujem aj o spoluprácu so mnou.

To si už mal za sebou Bioelektrovíziu, teda prvú dosku s Banketom, a tak som si povedal, že keď už máme spolu niečo urobiť, patrilo by sa, aby som si ju vypočul. Sprevádzali ju síce samé chvály, ale keďže išlo o striktne klávesovú záležitosť, v čase vydania som ju ako pravoverný „bigbiťák“ tak trochu obchádzal. A kým som sa rozhýbal, Bioelektrovízia bola v obchodoch dávno rozchytaná. Vycvičený socíkom som ju napokon zohnal vďaka bratrancovej susedke, vrátničke z Opusu, a ocitol som sa v predklone. Najprv pred vrátničkou, následne pred Bioelektrovíziou. Bola to fakt skvelá doska. Tvoje oslovenie na spoluprácu som od toho momentu bral ako poctu.