karavan sa tvári ako road movie, ale namiesto amerických nekonečných diaľnic ponúka uzavretý priestor, kde je cesta viac vnútorná než geografická. Ester (Aňa Geislerová) putuje do Kalábrie so synom Davidom (David Vodstrčil), chlapcom so zdravotným znevýhodnením. Karavan tu nie je len dopravným prostriedkom, ale metaforou – stiesnený priestor, kde sa rovnako ľahko rodí blízkosť ako dusivý konflikt. Namiesto panoramatických horizontov dostávame pohľady, gestá a ticho, ktoré má väčšiu váhu než tisíc kilometrov na Route 66.

Kirchnerová vychádza zo svojej skúsenosti matky syna s Downovým syndrómom, vďaka čomu film pôsobí až znepokojivo autenticky. Nezostáva však pri autobiografickej spovedi – príbeh posúva na rovinu, ktorá sa dotýka každého rodiča. V jadre totiž nestojí diagnóza, ale oveľa nepríjemnejšia otázka: čo robiť, keď sa realita tvrdo rozíde s našimi snami a predstavami? Karavan je práve o tom, ako sa človek učí prijímať slobodu v podobe, ktorú by si nikdy dobrovoľne nezvolil.