boli časy, keď sa pri premenovaní ulíc myslelo aspoň na rovnakú zvukovú podobu – Štefánia a Štefánik boli určite lepšou výmenou ako Štefánikova a Ulica obrancov mieru alebo v Šaštíne Zápotočná a Zápotockého, o čom píše Dušan Dušek. Do škôlky sme chodili na roh Blahovej a Hlbokej, na osemročenku na Čapkovu do funkcionalistickej budovy so Sokolovňou a pánom Pospíškom v sokolskom úbore, do družiny mládeže na Hlbokú. Futbal sme hrali na Kalvárii, na grotesky sme chodili do kina Čas na Hlavnej stanici. A do Sokolovne chodila aj Alta s Evou na džudo a Ilja s Dadom na gymnastiku. To bol náš rajón.

Na strednú školu som chodil najprv na Palisády na Jilemnického, dnes Hodžovu školu, to bola tiež výmena bez onomatopoje. Posledný ročník sme skončili na Novohradskej, neďaleko bola priemyselná štvrť s teplárňou, netušili sme, že raz bude Jurkovičova, vtedy bola Bratislavská.

Do školy na Čapkovej sme chodili okolo urologickej nemocnice na rohu Blahovej a Hlbokej. Chodila tam občas za kolegami mama, neskôr tam pracoval Rudo. Samozrejme sme netušili, že kedysi to bolo Grand sanatórium Friedricha Weinwurma. 

Naše výpravy do mesta sa končili často v Mliečnom bare na konci Korza, predtým to bola Weinwurmova  & Vécseiho Dunajská banka. To vyšlo na povrch, až keď Ladislav Foltyn vydal v roku 1993 knihu Slovenská architektúra a česká avantgarda, a najmä keď vyšla v roku 2014 monografia Henriety Moravčíkovej Friedrich Weinwurm: Architekt, ktorou sa Weinwurm stal jedným z najvýznamnejších architektov Slovenska a slovenskej kultúry dvadsiateho storočia a vedno s Milanom Michalom Harmincom architektom Bratislavy tých čias.