táto kniha je viac než fotografická publikácia; je to vizuálny akt premeny: utrpenia na jazyk, choroby na štruktúru, rodiny na archív pamäti.

obrat k telu

Matúš Zajac je meno, ktoré sa na mape slovenskej fotografie spája s vizuálnym nepokojom, s obrazmi zo spoločenských periférií a s hlbokým psychologickým ponorom. V jeho najnovšej knihe ZloM sa však deje niečo radikálne osobné. Nie preto, že by sa vzdal dokumentárneho prístupu, ale preto, že sa presunul do intímnej sféry. Objektív sa stáča dovnútra, smerom k telu a k vlastnej biografii. Východiskovým momentom je ochorenie, ktoré rozrušuje nielen telo, ale aj čas, priestor a identitu. Tento fyzický zásah do tela autora nie je v knihe zaznamenaný len ako medicínsky fakt, ale ako existenciálna transformácia, ktorá sa dotýka všetkých vrstiev jeho osobnosti – ako muža, syna, brata, fotografa. ZloM je komplexná vizuálna autobiografia, ktorá spája fyzické rozpadanie tela, traumu rodinnej histórie a vizuálnu krásu bolesti, akú v slovenskej ani v svetovej fotografii nepoznáme.

Projekt vznikol ako reakcia na zásadný životný obrat – zlom. V roku 2024 bola Zajacovi diagnostikovaná rakovina. Namiesto stiahnutia sa do súkromia zvolil tvorbu ako spôsob prežitia, premeny aj zápasu. Vznikli autoportréty, často počas chemoterapie, doma, v nemocnici, ako reflexia v odraze okna. A hoci sú z technického hľadiska mimoriadne jednoduché – často je to len on, stena, posteľ –, sú to obrazy, ktoré nesú váhu existencie. Nechýba v nich nič: ani strach, ani bolesť, ani zdevastovaná duša, ani estetika. Farebné autoportréty, v protiklade k čiernobielym archívnym či rodinným snímkam, prinášajú do knihy telesnosť v jej najkonkrétnejšej, najzraniteľnejšej podobe. Oko – detail, ktorý Matúša Zajaca fascinuje, je v mnohých fotografiách tým jediným „živým“, tým, čo sleduje diváka, aj keď telo kolabuje.