Tá kniha nás prevedie príbehom rodiny Zajacovcov, mamy Alty, otca Petra, Mareka so schizofréniou, Matúša, pre ktorého je kniha aj jedným zo spôsobov terapie počas boľavého boja s rakovinou. S bázňou chytám knihu do rúk, listujem. Čo už len ja napíšem? Mamy vedia, že slov niet.

Ale malo by byť. Aby aj ostatní vedeli, cítili, že aha, toto je život. Toto je to, čo môže byť aj súčasťou nášho príbehu, a takto sa s tým dá pasovať. Aha, my sa s tým pasujeme. Aha, pozrite: Vidíte v tom utrpení radosť? Cítite aj vy to pohladenie? Cítite aj vy, že v tomto všetkom marazme okolo nás sú aj príbehy každodenných „obyčajných radostí z neviditeľných drobností“?

Minule som si chcela niečo zapísať, nezabudnúť a Peter sa ma pýtal, či si všetko píšem takto rukou, lebo vraj: „Moja žena Alta to tak robí.“ Veru hej, píšem a aj teraz mám kôpku papierov s poznámkami a neviem, čo začať prepisovať do počítača, aby to malo nejakú fazónu, nejako sa  poskladalo do niečoho, čo osloví a bude zrozumiteľné aj pre tých, ktorí knihu Matúša Zajaca nedržali v ruke.

Niekedy sa ťa celé roky dotýka príbeh, ktorého si len úplne zanedbateľnou súčasťou. Len cez niekoho, kto do neho patrí, kto je tvoj priateľ a kto ti občas dovolí do neho nahliadnuť. U mňa je to tak práve s príbehom rodiny Zajacovcov.