prizval alebo privzal. Začalo sa to v Kníhkupectve u Bandiho, kde vystavoval na prelome rokov 2013 – 2014 Maľby – kresby a ešte raz, v tom istom roku Dekoláže, pokračovalo to v roku 2015 Taniermi, v roku 2016 výstavou Naraz v Galérii 19, Maľbami schnutím v Galérii F7 v roku 2017, v roku 2019 nasledovalo Commutatio v Galérii Synagoga v Hranici na Morave, v roku 2021 prišla na rad výstava Per Gradus znova v Galérii 19, v roku 2024 Farbozber v Staromestskom kultúrnom centre v Pistoriho paláci a nekončí sa to ani teraz Skartáciami fotografií krajín v Stredoeurópskom dome fotografie. A do toho počas tých rokov klavírne akcie s Elenou Letňanovou, do ktorých zasahoval výtvarne Peter Kotvan

Je to jedenásť rokov a osem výstav. Bol som na nich, pri niektorých som sa trpezlivo pozeral na Mariana Meška a Petra Kotvana, ako ich inštalujú, viaceré som otváral spolu s Marianom, jednu som otváral sám, o niektorých som písal a výstavy Petra Kotvana sa stali aj východiskom mojej štúdie Od poetiky elementárnej telesnosti k poetike nepotrebných vecí v knižnej monografii Od estetiky k poetike chvenia (2020). Je toho dosť, čo nás s Petrom Kotvanom vďaka jeho učiteľovi a tútorovi Marianovi Meškovi spája, a je toho dosť, čo ma spája s Marianom Meškom, ktorý ma kedysi na prelome deväťdesiatych rokov dvadsiateho a nultých rokov dvadsiateho prvého storočia z ničoho nič oslovil, či by som nenapísal text do jeho monografie s jednoduchým názvom Marian Meško. Bolo mi záhadou, ako na to prišiel, ale spájalo sa to aj s Františkom Mikloškom a s jeho darmi v podobe kníh skupiny A – R, a tak som sa do toho pustil. Monografia vyšla v roku 2005, aj s mojím textom. Tým som sa okrem literatúry, kabaretu, rockovej hudby, muzikálov a filmu začal venovať aj vizuálnemu umeniu, čo je tiež už vyše štvrťstoročia, a tak som sa stal aj teoretikom a kultúrnym historikom.

Peter Kotvan, Bez názvu, 2025.

stredoeurópsky dom fotografie

Výstava Skartácie fotografií krajín je v Stredoeurópskom dome fotografie. Nie je to však výstava fotografií, ale premien fotografií na obraz. Aj to je dôsledok toho, čo pomenoval už pred sto rokmi Walter Benjamin stratou aury, vyžarovania singulárneho umeleckého diela jedinečného autora v čase technickej reprodukovateľnosti.