takto sa sám charakterizoval polyhistor, vlastivedec, učiteľ, teológ, prekladateľ, básnik, evanjelický farár, člen Academie der Wissenschaften v Berlíne, Royal Society v Londýne, Societas Latina v Jene, Societas incognitorum v Olomouci aj Akademie Nauk v Petrohrade, jeden z najvýznamnejších velikánov našej histórie, Matej Bel. V roku 1775, dvadsaťpäť rokov po smrti, mu udelili titul Magnum decus Hungariæ, čiže Veľká ozdoba Uhorska.   

Žil v dobe, ktorá znamenala pre Uhorsko obrovskú zmenu. Rok pred jeho narodením, v roku 1683, porazilo kresťanské vojsko pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho pri Viedni veľkú tureckú armádu, čím sa začalo postupné oslobodzovanie Uhorska spod tureckej nadvlády. Keď mal necelých pätnásť rokov, 26. 1. 1699, podpísala Svätá aliancia a Osmanská ríša v srbskom meste Karlovce (dnes Sriemske Karlovce) mierovú zmluvu, čím sa skončila 170-ročná turecká okupácia Uhorska.

Ani porazením Turecka však nenastali v Uhorsku mierové časy. V roku 1703 – 1711 viedol František Rákoci II. (II. Rákóczi Ferenc) posledné zo siedmich protihabsburských povstaní. Ako všetky predchádzajúce, aj toto skončilo neúspechom, znechalo však v Uhorsku nezmazateľné stopy. Stopy nielen v hospodárskom živote Uhorska, ale aj v cirkevnom. Ešte v roku 1691 vydal kráľ Leopold I. osobitný dekrét, v ktorom stanovil, že protestanti môžu svoju vieru vyznávať súkromne všade, verejne však len veľmi obmedzene – okrem slobodných kráľovských a banských miest mohli byť v každej stolici len dva takzvané artikulárne kostoly. Rákociho povstaním sa situácia trochu zlepšila v prospech protestantov, po jeho porazení sa však opäť dostala do „predrákociovského“ stavu. Inak, ako uvidíme neskôr, svoju stopu, hoci nepatrnú, zanechal v povstaní Františka Rákociho aj sám Matej Bel.