v Skalici sa Ľubomír Ďurovič formoval, tu vychodil základnú školu a gymnázium, odtiaľto odišiel do Bratislavy študovať na Univerzitu Komenského slavistiku s odskokom do Prahy a do Osla, kde sa nadýchal vzduchu, až kým nesklapla pasca, až do šesťdesiatych rokov. V rozhovore z roku 2012 s Radom Passiom pre časopis Romboid Ďurovič jasne oddelil uzavreté päťdesiate a otvorenejšie šesťdesiate roky. Ďurovič však mal šťastie, ujal sa ho ruský jazykovedec Alexander Isačenko a urobil z neho rusistu a lingvistu. Ruskí emigranti mali za prvej Československej republiky, svojím spôsobom aj za slovenského štátu a dokonca aj v komunistickom režime, zvláštne postavenie – boli dobre poprepájaní, tvorili voľne zosieťované tkanivo a osobitnú textúru vzťahov od Jakobsona, Bogatyrjova, Čyževského až po Trubeckého a Isačenka. To tkanivo malo štruktúru univerzitnej prevádzky, vedeckého štrukturalizmu, eurázijskej koncepcie Ruska a Sovietskeho zväzu a neraz aj spolupráce s tajnými službami. 

Ľubomír Ďurovič o tom zrejme nevedel, ale ako vyplýva z rozhovoru s Radom Passiom, o komunistickom režime dobrú mienku nemal, a ak sa ešte v roku 1950 vrátil z Osla do Československa, po roku 1968 už ostal vo Švédsku, kde robil od roku 1967 v Uppsale lektora českého a slovenského jazyka a potom, tentokrát definitívne, mal profesúru na Univerzite v Lunde až do konca života v roku 2022.

ďurovičova Skalica

Skalica bola vidieckym mestom už v časoch novodobého básnika Bohuslava Tablica. To síce odporuje tradičnej teórii Ľudovíta Štúra o ľudovom Slovensku, ale lepšie to zodpovedá historickému významu miest na území Slovenska a niekdajšieho horného Uhorska, ako to pomenovali Ľubomír Ďurovič, Ľubomír Lipták, Roman Holec, Dušan Škvarna.