je to krásny a podmanivý kraj – neďaleko od našich hraníc nájdete turistický a výletnícky raj, kde sa o vašu pozornosť uchádzajú malebná príroda, vidiecke usadlosti a nádherné historické pamiatky, veď sa tu aj točilo niekoľko kultových filmových rozprávok.
Ak vás zaujíma kultúra a umenie, budete tu doma tiež. Poklady, ktoré tu objavíte, vás odnesú do lepšieho sveta. To je, myslím, zmysel cestovania.
sklo zrodené z popola
Okolie obce Křižánky v oblasti Žďárskych vrchov je akoby esenciou Vysočiny a krajina je priam rozprávková. V tejto rozprávke je skrytý príbeh sklárskej osady. Ten začal napadnutím miestnych hustých lesov kôrovcom pred asi 200 rokmi. S likvidáciou škodcu mali najlepšie skúsenosti sklári.
Vtedy sa totiž problém riešil radikálne – vypálením lesov. Povolali teda sklárov z Južnej Moravy, ale i Šumavy a Bavorska. Oni vedeli efektívne vypáliť lesy a, čo je hlavné, postarali sa aj o popol, ten totiž potrebovali na potaš. To je látka, ktorá znižuje bod tavenia oxidu kremičitého, čo umožňuje výrobu skla pri nižších teplotách.
Sklárom sa tu zapáčilo a usadili sa tu. Vznikla osada, ktorá mala vlastnú školu, pekáreň a dve krčmy. Nebol to ľahký život. Toto je dosť drsný kraj, zimy sú tu dlhé a studené, navyše denný režim sklára sa prispôsoboval peciam. Pracovali v dlhých smenách, až 16 hodín denne. Pri rozohrievaní pecí, ktoré trvalo niekoľko dní, bolo treba neustále prikladať, potom výroba prebiehala bez prestávky. Nasledovalo chladnutie, ktoré trvalo aj týždeň, to si mohli trochu oddýchnuť, ale nie úplne vypnúť: venovali sa údržbe. Navyše žili v toxickom prostredí. Nečudo, že si vytvorili okolo seba auru výlučnosti (veď na to aj mali dôvod), a dokonca si mohli zobrať len dievča zo sklárskej rodiny – tento príkaz sa neskôr, celkom rozumne, zrušil.
nový život lokality
Z osady sa zachoval iba murovaný dom sklárskeho majstra (skelmistra). Našiel ho Pavel Kysilka, keď si hľadal nehnuteľnosť na chalupu. Z chalupy nič nebolo, ale Kysilka sa stal nadšeným propagátorom tradície a vzniklo živé sklárske múzeum s asi 1 300 exponátmi zo 17. až 21. storočia, Galéria na Milovskej huti. Pavel Kysilka je významný ekonóm, bankár a kultúrny mecenáš. Bol výkonný viceguvernér Českej národnej banky, generálny riaditeľ Českej sporiteľne, člen rady ČTV, prezident festivalu Smetanova Litomyšl. Sprevádza nás osobne, bežne sa o návštevy v tomto múzeu stará umelá inteligencia v sofistikovanej aplikácii Milovská glaspedie.
MARIAN JASLOVSKÝPavel Kysilka
České sklo patrí medzi najúspešnejšie na svete a na absolútnom vrchole bolo niekoľkokrát. „Od 13. storočia dominovalo svetovému trhu benátske sklo – tvárne, ale nepriehľadné a nevhodné na brúsenie,“ vysvetľuje Kysilka.
MARIAN JASLOVSKÝExpozícia skla v Galérii na Milovskej huti.
„Potom však nastúpila stredoeurópska sklárska tradícia, ktorá znamenala revolúciu. Sklo vyrábané s pomocou popola z lesného dreva sa vyznačovalo čírosťou, pevnosťou a tvrdosťou. Vďaka týmto vlastnostiam bolo ideálne na jemné brúsenie. Aj preto sa český krištáľ v 18. storočí právom stal kráľom svetového sklárstva.“
MARIAN JASLOVSKÝExpozícia skla v Galérii na Milovskej huti.
Po období intenzívneho rozvoja sa české sklárstvo ocitlo na začiatku 19. storočia v hlbokej kríze – Napoleonova blokáda ho odrezala od kľúčových zahraničných trhov.
MARIAN JASLOVSKÝExpozícia skla v Galérii na Milovskej huti.
Keď sa situácia vrátila do normálu, svetové prvenstvo už držali Briti s ich olovnatým krištáľom. Českí sklári však odpovedali odvážnym krokom: začali vyrábať pestrofarebné sklo, ktoré verne imitovalo drahé kamene, porcelán aj kovy.
MARIAN JASLOVSKÝPohľad do expozície v Galérii na Milovskej huti pri obci Křižánky na Vysočine.
Toto všetko môžete vidieť v Galérii na Milovskej huti, dôkladné vysvetlivky vám poskytne aplikácia a historickú časť dopĺňajú expozície súčasného sklárskeho umenia.
MARIAN JASLOVSKÝGaléria na Milovskej huti.
objav v Telči: Míla Doleželová
Telč je nádherné renesančné mesto, ktoré si zamilujete na prvý pohľad, a to ani nemusíte vedieť, čo všetko tu nájdete a že je chránenou pamiatkou Unesco. Na zámku, kde sa, mimochodom, nakrúcali niektoré zábery z kultového filmu Pyšná princezná a ďalšie rozprávky (Jak se budí princezny a Z pekla štěstí I a II), sa vracia stála expozícia obrazov Jana Zrzavého, tá však v čase našej návštevy nebola prístupná (teraz už je). Trochu sklamania však naplno nasýtila stála expozícia diela Míly Doleželovej a jej manžela Jiřího Mareša v Univerzitnom centre Masarykovej univerzity.
MARIAN JASLOVSKÝObrazy Míly Doleželovej v stálej expozícii v Univerzitnom centre Masarykovej univerzity v Telči.
Priznám sa, nemal som o nej najmenšie tušenie, ale jej obrazy sú ohromujúce. Doleželová (1922 – 1993) bola Rómka celou svojou tvorbou, temperamentom a, áno, aj búrlivým životom. Jej obrovské plátna, ale aj knižné ilustrácie hýria farbami, náladami, v kryštalických emóciách plávajú obrazy a príbehy vydedencov, lásky, viery, rodiny, biblické motívy, všetky postavy sú Rómovia a Rómky, je to veľmi silné. Doleželová rada zdôrazňuje oči, dlane a chodidlá a tie oči na nás pozerajú veľmi naliehavo. Neprekvapuje fakt, že sa zúčastňovala aj na etnografických expedíciách, mapujúcich východoslovenské rómske komunity.
MARIAN JASLOVSKÝObraz Míly Doleželovej v stálej expozícii v Univerzitnom centre Masarykovej univerzity v Telči.
Manželom Míly Doleželovej bol o desať rokov mladší výtvarník Jiří Mareš. Bol to osudový vzťah. Spájala ich aj záľuba v monumentálnych dielach. Vzali sa v roku 1958 a ich spoločný život bol úzko spätý s Vysočinou – najprv žili v opustenej tehelni pri Jihlávke, neskôr v chalúpke v Klatovci s hlinenou podlahou. Míla a Jiří si nepotrpeli na pohodlie, priestory ich životov vypĺňala ich práca. Doleželová vystavovala v zahraničí, v USA, Mexiku a európskych metropolách. Jej samej komunistický režim zabránil vycestovať, lebo odmietol udeliť výjazdové doložky Marešovi.
GALÉRIA V TELČiMíla Doleželová s Jiřím Marešom.
Ich vzťah bol mimoriadne silný, tvorivý – vzájomne sa inšpirovali a podporovali, ale aj hádali a iskrilo to často. Obaja boli, nazvime to tak, bohémovia. Po Marešovej predčasnej smrti vo veku 52 rokov v roku 1984 sa Míla uzavrela do samoty a prestala maľovať. Neskôr sa začala venovať čisto náboženskej tvorbe. Jej diela nestrácajú silu, intenzitu a duchovnú hĺbku a keď budete v Telči, v meste, kde Míla žila posledných 20 rokov, nezabudnite na túto expozíciu.
MARIAN JASLOVSKÝObraz Míly Doleželovej v stálej expozícii v Univerzitnom centre Masarykovej univerzity v Telči.
objav v Petrkove: Bohuslav Reynek
Bohuslava Reyneka (1892 – 1971) som tiež nepoznal. Tento básnik a výtvarník ani po popularite nebažil, bližšie mu bolo ticho, sústredená práca, rodina a mačky. Celý jeho život a dielo, plné nežnosti, melanchólie a spirituality, sú prepojené s Vysočinou. A jeho fantastické práce, ktoré vznikli veľmi náročnou technikou suchej ihly, sú mimoriadne. Je skvelé, že ich verejnosť objavuje.
Reynek sa narodil a zomrel v Petrkove pri Havlíčkovom Brode a tu prežil aj väčšinu života, a práve tu sa môžete ísť pozrieť do domu, vlastne zámočku, kde žil. Bolo to rodinné sídlo. Narodil sa tu v roku 1892 a po štúdiách sa vrátil, aby sa ujal správy majetku po smrti svojho otca. V roku 1926 sa oženil s francúzskou poetkou Suzanne Renaud. Ich vzťah sa začal cez poéziu – Reynek ju oslovil s prosbou o preklad jej veršov, čo viedlo k intenzívnej korešpondencii a nakoniec to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Dohodli sa na striedavom bývaní – pol roka vo Francúzsku, pol roka v Česku.
ARCHÍV RODINY REYNEKOVCOVReynekovci pri altánku.
Po roku 1948 bol zámoček znárodnený komunistickým režimom a Reynek tam mohol žiť len ako poľnohospodársky robotník, pričom mohol s manželkou obývať jeho časť. Napriek tomu tvoril svoje najvýznamnejšie básnické a grafické diela. Suzanne, ktorej pohodlný život nebol vzdialený (jednu miestnosť sídla si dala urobiť vskutku luxusne na feudálny spôsob), to ustála a ostala so svojím mužom. Spolu mali dvoch synov: Daniela, fotografa, a Jiřího, básnika, prekladateľa a kresťanského mysliteľa. Bratia boli veľmi súdržní a spolu s nimi tu bývalo aj niekoľko mačiek. Daniel bol ženatý a mal syna a dcéru. Jiří žil celý život ako slobodný. V rozhovoroch sa s úsmevom označoval za „mnícha na voľnej nohe“. Po smrti rodičov zostali bývať na statku. Po roku 1990 sa majetok vrátil späť a bratia tam žili až do svojej smrti v roku 2014 – zomreli len tri týždne po sebe. Záhrada zámočku je divoká a až dojímavý je altánok, ponorený v zeleni, Reynekova trucovňa s maličným oknom, jednou pričňou a stolíkom. To o ňom hovorí veľa.
ARCHÍV RODINY REYNEKOVCOVBohuslav Reynek: Kočka na židli, suchá ihla, 50. roky.
Každé miesto, kde vkročíme, má svoje príbehy. Pláž pri mori spravidla veľa príbehov nemá, preto sú pre mnohých z nás cennejšie potulky po miestach, kde ich môžeme nájsť. A keď už budete na Vysočine, určite neobíďte jej centrum – Jihlavu a dom Gustava Mahlera, ochutnajte Mahlerovku (neviem, či je iný alkohol pomenovaný po slávnom hudobnom skladateľovi), zámok Červená Řečice, hrad Roštejn a fantastickú Továreň Vír, ktorú skupina nadšencov zmenila na kultúrno-spoločenské multicentrum. Pekné leto!