máte problém s opernou predlohou? Stavte na istotu. História ponúka priehrštie overených možností. Goethe so svojím Faustom inšpiroval celú generáciu skladateľov, pri Shakespearovi sa ťažko hľadajú diela, ktorými by si nepomohli – Otello, Falstaff, Macbeth, Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej... Jedno meno sa však v takýchto výpočtoch nezriedka trochu stráca. Dôvod je jednoduchý: verejnosť často ani netuší, kto za geniálnymi výtvormi vôbec stojí.

Španielske intrigy Verdiho Dona Carla. Legendárne lukostrelectvo Rossiniho Williama Tella. Slová o večnom bratstve inšpirujúce Beethovena v jeho poslednej symfónii. A v tomto prípade Donizettiho výbušné stretnutie dvoch kráľovien Britských ostrovov. Jeden z dvojice najväčších nemeckých dramatikov, Friedrich Schiller, si ho kompletne vymyslel, no fakty majú tendenciu pokaziť dobrý príbeh.

Maria Stuarda, tak ako mnoho iných belcantových titulov, zažila renesanciu až v druhej polovici 20. storočia, najmä vďaka úžasným sopranistkám, ktoré si ich ekvilibristické hlavné úlohy zamilovali. V Maďarsku ju uviedli vôbec prvýkrát, réžiu má v rukách Máté Szabó. Počas celého predstavenia som sa nedokázal zbaviť pocitu samoúčelnosti, na každý zaujímavý prvok nájdete tri, ktoré pôsobia silene, prípadne nepôsobia vôbec. Je to také do očí bijúce, že by som pár odstavcov mohol venovať iba im.

Bezčasová estetika mixuje tudorovské časy s korporátnou súčasnosťou, no bez akejkoľvek nite držiacej koncepciu na nohách. A tak sedia muži v dobových kostýmoch za rozkladacím kovovým stolíkom a pijú z plastových fliaš kúpených v automate. To všetko v anglickom gotickom paláci obloženom mramorom. Valcovité piliere evokujú väzenie Stuardy, počas vrcholnej scény už spomínanej konfrontácie za nimi visia veľké písmená. Čo mali dávať dokopy, som lúštil márne.