s osobnosťami slovenského verejného a kultúrneho života je to ťažké. Politické pomery, zriadenia a štátne útvary sa v dvadsiatom storočí menili často a s nimi aj osobnosti. Rakúsko-Uhorsko vymenilo Česko-Slovensko, slovenský štát, povojnové Československo, Česká a Slovenská federatívna republika, s Podkarpatskou Rusou a bez nej, s poľskými obcami a bez nich, so slovenským juhom a bez neho. 

Dokonca som svojho času zažil ako vydavateľský redaktor situáciu, že istá dáma mi posielala každý týždeň vo svojom agonistickom zápase rukopis o boji jogy so surrealizmom, kde sa len menili mená bojujúcich osobností. Bolo to v čase začínajúcej normalizácie, a tak najprv Alexandra Dubčeka bojujúceho proti komunistickým konzervatívcom vystriedal konzervatívny Vasil Biľak a toho potom znormalizovaný Gustáv Husák. 

 Osobnosti sú výrazom dlhodobej platnosti stabilných personalizovaných hodnôt. Lenže u nás sú historické hodnoty labilné, a ako by v nich mohli existovať stabilné historické osobnosti? Dnes by som určite na viaceré Leikertove osobnosti neprisahal, hoci posledné vydanie jeho knihy vyšlo len pred piatimi rokmi v roku 2020. Potom to však vyzerá tak, že u nás osobnosti neexistujú, alebo ak existujú, nie sú osobnosťami, nanajvýš elitami, ale tými môže byť ktokoľvek.