Binderovské svetlo a tma

1

Drôtené objekty, sochy Pavla Bindera zarámované dverami, nasvecovalo bočné denné svetlo. Binderove mobily – ako som si ich vtedy nazval, lebo tie na dlážke akoby sa jej nedotýkali a tie, ktoré sa vznášali vo vzduchu, akoby levitovali – ma fascinovali. Pripomenuli mi Celanovu trávu plynúcu vo vetre a hrob, ktorý zostal visieť vo vzduchu. Alebo letiaci vietor nad krajinou a vznášajúceho sa šarkana pripevneného na niti v poviedke Rudolfa Slobodu. 

V tom ohlušení svetlom mi vtedy zaznel nápev piesne Deža Ursinyho a Ivana Štrpku Tisíc izieb:

Tisíc izieb. Dlhý biely rad.Ani v jednej nebudem dnes spať.Zástup dverí sa predo mnouod steny k stene pomaly roztvára.Bez jedinej kvapkymám v hlave tichý flám.

Prázdne izby. V každej nahá žiarovkaleje na zem svetlo ostré ako sneh,do ktorého sa ticho odtláča a miznenočná stopa tvojich malých bielych nôh.To bolo binderovské svetlo, vyžarujúce z drôtených sôch.

2

Obrazy Danuty Binderovej som spoznal o čosi neskôr, v roku 2003 na výstave v Poľskom inštitúte v Bratislave. Keď mala v roku 2007 výstavu v bratislavskej galérii Linea, hovorili sme si s Františkom Mikloškom, že rad kníh, ktoré povydával členom skupiny A – R a Oskárovi Čepanovi, treba ukončiť monografiou o Danute a Pavlovi Binderovcoch. Už sa však pripozdilo, obaja zomreli jeden po druhom v roku 2009. 

Poznal som ich však aj zo spoločnej výstavy v Nitre (2005) a z posmrtnej výstavy v Galérii Z v Bratislave (2016). Terajšia výstava v Pálffyho paláci, ktorú pripravila Xenia Lettrichová a texty v listoch k výstave napísali Beata Jablonská a Zuzana Bartošová, prichádza po deviatich rokoch od ich poslednej spoločnej výstavy. No miesto Danuty Binderovej a Pavla Bindera v slovenskom vizuálnom umení je aj šestnásť rokov od ich smrti ešte stále nedourčené (foto Danuty a Pavla Binderovcov). Výstava v Pálffyho paláci nie je preto len pripomenutím, ale najmä výzvou.

MATÚŠ ZAJACPavol Binder: Mobil III.

MATÚŠ ZAJACPavol Binder: Mobil IV.

3

Životný príbeh Danuty Panasiuk Binderovej a Pavla Bindera v niečom zodpovedá osudu ich generácie a v niečom je iný. Pavol Binder (1935) pochádza zo Svätého Antona a k sochárstvu ho priviedla túžba silnejšia ako pripútanosť k rodnej obci. Tá obec neďaleko Banskej Štiavnice je zvláštna. Bola v dejinách Scentantolliom, Svätým Antonom, Swätým Antalom, Szentantalom, Zenthantalom, Sankt Antonom in der Au. To by nebolo v histórii Slovenska až také zvláštne. Odlišné je to, že Svätý Anton nie je typickou dedinou.