la traviata vždy jemne vybočovala z klasickej tvorby Giuseppeho Verdiho. Nemá grandeur Nabucca či Aidy ani hrdinské vypätie Trubadúra a Rigoletta. Zo všetkých veľkých diel jeho mimoriadne plodného prostredného obdobia je príbeh o nešťastnej kurtizáne tým najkomornejším – dramaticky aj hudobne.

Bratislavská réžia Roberta Catalana tento aspekt zvýrazňuje. Ide o scénicky asketickú produkciu, odohrávajúcu sa prakticky výhradne na bielom plátne, s nutným minimom rekvizít. Všetko posúva bližšie k hlavnej predstaviteľke, sústredí sa na širokú škálu emócií „padlej ženy“. Poukazuje na jej samotu vo svete, ktorý mladé dievča vypľúva v momente, keď preň prestane byť zaujímavá. Atmosféra je účelovo chladná a na osobnú notu, chladného do veľkej miery necháva aj mňa (i na štvrté vzhliadnutie). Jej silné stránky však majú efekt a pri herecky solídnom obsadení – akým bolo aj toto – dokážu vyniknúť.