je to pozoruhodne moderné dielo. Napriek tomu, že o ňom mnohí vedia len z učebníc hudobnej výchovy. Napriek tomu, že má okolo seba často – neprávom – auru folklórneho gýča. Napriek tomu, že existuje tendencia, ako s azda každým „národným“ výtvorom, uchovávať ho v pomyselnej sklenenej krabičke.

Vera Nemirova ju otvára citlivo. Svetoznáma režisérka, Bulharka žijúca v Nemecku, dejové nitky točí okolo víru (krútňavy), ktorý dominuje scéne. Reálie prvorepublikovej dediny a vytrvalý podtón onoho kocúrkovského „hlavne, aby sme v hanbe neostali“ pôsobia v zahraničných rukách nevídane čerstvo, zvlášť pre znalcov literárnej predlohy Mila Urbana. Vo svojom základe antická premisa – Ondrej miluje Katrenu, Katrena miluje Jána, Ondrej zabije Jana – mantinely vytyčuje úplne prirodzene a Nemirova ich posúva jemne, s ľahkosťou. Mnohým autorským prvkom dominuje činoherná postava mŕtveho Jana interagujúca s trúchliacim otcom, rozpoltenou snúbenicou aj raskoľnikovsky trpiacim vrahom.