vo februári 2016, na prvé výročie smrti Rudolfa Filu, ku ktorému sa Milan Bočkay celoživotne hlásil ako k svojmu majstrovi, učiteľovi a kolegovi, usporiadal Bočkay v Galérii Čin Čin výstavu Fila kreslí Paštéku. Bolo to dosť dlho po tom, ako na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia namaľoval sériu olejov, v ktorých zaznamenal rozpadavosť umenia cez kánon dejín svetového výtvarného umenia. Jeho materiálom bola hlina, z ktorej je od začiatkov ľudskej kultúry uhnietený svet nádob, tanierov, krčahov a džbánov, sprevádzajúcich človeka celými dejinami. 

Bočkay nemal iného výtvarného boha ako Filu a jeho bôžikom je Jiří Valoch, človek s ťažkým príbehom, ktorý zvinul dnu. V najhorších sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zohral však pre mladých príslušníkov skupiny A – R, vtedy ešte v inkubačnej dobe, iniciačnú rolu na osi Bratislava – Brno – Kunštát – Příbram, od Mariána Mudrocha cez Dalibora Chatrného a Jiřího Valocha po Ludvíka Kunderu, Ladislava Nováka a k Rudolfovi Filovi. Povedal im ako ich sudička okrem iného aj to, že nie sú sami, lebo majú v skupine Peintres de la réalité (Maliari reality) svojich rovesníkov, nadväzujúcich na tradíciu francúzskych renesančných výtvarníkov trompe-l’œil. 

nástrahy okaklamov

Milan Bočkay ukázal na svojich olejomaľbách z prelomu storočí podľa predlôh z hliny materiálny rozpad hlinených predmetov a rozvrat kánonu svetového výtvarného umenia. To bolo celkom opačné gesto ako Bočkayove prvé trompe-l’œil zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov predchádzajúceho storočia, pri ktorých dokazoval dokonalosť okaklamov, ku ktorým rád pridával príbeh pretekov pripisovaný Plíniovi z obdobia klasického staroveku: