Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ľubomír Stankovský: Bubeník, čo nahral najviac albumov Deža Ursinyho

.marian Jaslovský .kultúra

Po ťažkej chorobe zomrel 8. 3. neskoro večer bubeník, spevák a vokalista Ľubomír Stankovský (1951), ktorému kolegovia a kamaráti nepovedali inak, ako Kyslík. Napriek tomu, že bubeníci nebývajú frontmanmi, Stankovskému sa podarilo preniknúť aj do sveta bodových reflektorov, pretože je sólovým spevákom superhitu Modusu Ty, ja a môj brat (1984), známejšej ako Sklíčka dotykov.

Ľubomír Stankovský: Bubeník, čo nahral najviac albumov Deža Ursinyho jaslovský marian

modus bola dôležitá zastávka jeho kariéry a s touto kapelou nielenže nahral niekoľko albumov, ale ju aj v roku 1967 spoluzakladal s Jánom Balážom – ešte predtým, ako do nej pribudol Janko Lehotský a stal sa ústrednou osobnosťou a vniesol do nej „svoj vlastný obsah“. 

To, s kým všetkým Kyslík hrával, sa dnes dočítate na mnohých miestach. Ja by som si rád pripomenul jeho pre mňa najdôležitejší angažmán. Zo všetkých albumov, ktoré počas svojho života nahral Dežo Ursiny, hral na šiestich, čo je presná polovica, a k tomu ešte treba prirátať hudbu k filmu Neberte nám princeznú, kde vlastne na palubu Ursinyho Provisoria nastúpil na viac ako desať rokov. 

A ako všade, kde hral, nepribudli len jeho bicie, ale aj hlas: Mal jasný, čistý, vysoký vokál s veľkým rozsahom a preto bol častým vokalistom, a to aj bez bicích (Napr. na  albume Banket Vpred) a na prvom sólovom albume Richarda Müllera Neuč vtáka lietať (1992). Na prvom albume s Ursinyho Provisoriom 4/4 (1983), je to aj patrične počuť. Ozývajú sa tu nielen jasavé vokály, ale aj pre Deža dovtedy nevídané rytmy a groovy, pretože Stankovský a basgitarista Vlado Kaššay mali kontakt s aktuálnymi trendmi a celkom ochotne sa nechal ovplyvniť, pretože tieto veci nechával na rytmiku. Esenciou tohto všetkého je kratučká skladba Ranné správy, ktorá patrí medzi najväčšie ursinyovské poklady. 

Pozor, nemôžeme však nemôžme zabudnúť ani na účinkovanie Stankovského na skvelých albumoch Jara Filipa My (1987) a Sťahovaví vtáci (1990). 

Kompletnú diskografiu Stankovského nájdete tu.

Rozhovor s Ľubomírom Stankovským o Dežovi Ursinym

V roku som pripravoval doplnkové kapitoly pre tretie vydanie mojej monografie Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy a urobil som aj rozhovor so Stankovský, Uverejňujem ho v pôvodnom rozsahu.

Bubeník Ľubomír Stankovský hral s Dežom Ursinym vyše desať rokov a nahral s ním šesť albumov. Nebol to „iba“ inštrumentalista v skupine; napokon, Dežo si nikdy nevyberal „iba“ inštrumentalistov. Úsporné bicie a perkusie Stankovského sa podpísali pod podstatnú časť Ursinyho albumov. „Kyslík“, ako ho prezývajú priatelia, však bol aj súčasťou citlivého kapelového organizmu, ktorý reagoval na Ursinyho signály. Tak to mal Dežo rád. 

ako si spomínaš na prvý kontakt s Dežom?

To si spomínam úplne presne. Hral som s Modusom na internáte Bernoláku. Prišiel tam Dežo s technikom Ďurom Vanousom, ktorý medzičasom odišiel do Austrálie. Dežo sa postavil pred pódium s tým jeho typickým postojom,  skrížil ruky na prsiach a uprene hľadel na nás akoby nás hypnotizoval. Cez pauzu za mnou prišiel, dal mi kvetinku a povedal mi, že jedného dňa budeme spolu hrať. To bolo, myslím, v roku 1971. Potom prišla dlhá, dlhá pauza. Vtedajšie zloženie Modusu sa rozpadlo a založili sme skupinu Prognóza. Asi v roku 1978 ma vo V-klube oslovil Paľo Daněk, ktorý v tom čase manažoval Deža. Prišiel za mnou a hovorí – ideš? – Idem, vravím. Tak som prišiel do skupiny Burčiak.

v tejto zostave sme nahrali hromadu filmových hudieb a muzikál Neberte nám princeznú a aj platne (Jana Kocianová – Zrkadlá, Burčiak – Pop Scop, pozn. aut.). On to robil tak, že na filmových hudbách si skúšal nápady a potom najlepšie z nich dal na platňu.

Neberte nám princeznú je veľmi vydarený muzikál. Pesničky sú výborné aj kapela šľape veľmi dobre. 

Potom sa Dežo s Daněkom rozišli a do kapely nastúpil Vlado Kaššay. Daněk si značku Burčiak odniesol so sebou a my sme sa pre štúdiové účely prevzali názov Prognóza. Neskôr sme si uvedomili, že to nemá logiku a tak sa Dežo vrátil k názvu Provisorium.  

vy ste hrali ako Burčiak aj niekoľko koncertov. Ako na ne spomínaš?

Nie veľmi dobre. To už vládla mierna dezorganizácia, v kapele nebola disciplína. Bolo to živelné. Niečo nebolo v poriadku a prejavilo sa to na koncertoch. Nebolo to dobre nacvičené a koncerty boli podľa mňa rozpačité.

dežo nikdy nemal rád koncerty, bál sa ich.

To ja viem veľmi dobre. Raz sme hrali v Lucerne, to bolo už s novšou zostavou. Ja som zozadu videl, ako sa mu trasú kolená. Potom sa mi priznal, že mal čo robiť, aby sa udržal na nohách.    

vaša prvá spoločná  platňa bola 4/4. Ako si spomínaš na nahrávanie?

Prvý a poslednýkrát sme si povedali, že by nebolo zlé pred nahrávaním si pesničky prehrať. Niekto splašil hnilú pivnicu na Ventúrskej, bola tam strašná zima a keď popršalo, tak tam natieklo desať centimetrov vody. Tam sme chodili a drgľovali sa v kabátoch, takže väčšinu skúšok sme presedeli u Michala. Zažili sme aj incident – bol som vo V-čku a ktosi za mnou dobehol, že „Brána je dokorán, vykradli vás“. Leteli sme tam a našťastie, nikto nič nevzal, len si nejaké decká hrali na nástrojoch, tak tam bol neporiadok. 

Samotné nahrávanie prebiehalo vždy rovnako: prvý deň vždy dopadol tak, že sme sa všetci zdemolovali v krčme vrátane technikov. Iniciátor bol vždy Dežo. Až potom som si uvedomil, že to robil preto, lebo bol z nahrávania strašne nervózny. Tváril sa, že o nič nejde, ale všetko veľmi prežíval. Keď sme nahrávali v Pezinku, na prvej zastávke v prvej krčme si hneď ráno o ôsmej dali s Milanom Vašicom po štyri veľké vodky, oni si v týchto veciach rozumeli. Prvý deň sa teda nikdy nič nenahralo. Zvuk sa nastavoval priebežne. Keď sme pri 4/4, mrzí ma, že zvuk je veľmi zlý. 

Dežo nikdy nenahrával podklady s gitarou, iba informačne spieval a ukazoval nám, kde by mal byť stoptime, sólo a podobne. My sme hrali a špekulovali a nakoniec sa z toho vylúpol finálny aranžmán. Hromada aranžmánov vznikla úplne spontánne. Podklady sme nahrávali ako trio – Jaro Filip, Kaššay a ja. Dežo informatívne spieval. Vždy sme ich mali hotové za dva dni. Pri nahrávaní bolo veľmi dôležité sledovať Deža – my sme nekomunikovali slovne, ale pohľadom. Začali sme niečo hrať a sledoval som Deža, ako reaguje, počúvali sme, ako mu ide do úst text, lebo to bolo hlavné kritérium.

Rýchlosť nahrávania podkladov mala vplyv na podobnú náladu skladieb; keď je človek rozbehnutý a nahráva sa rýchlo, tempo cíti rovnako. Aj keď sa povedalo, že spomaľme, snažili sme sa spomaliť, ale zasa až také výrazné spomalenie to nebolo, lebo nás ťahalo pôvodné tempo. 

hovoril si, že prvý deň vždy dopadol spoločensky. Pri nahrávaní ste nepopíjali?

Nie, vždy po nahrávaní. Samozrejme, boli aj medzipristátia, v rámci obednej pauzy. Zvláštne je, že nikomu to neuškodilo. Naopak, bol to akýsi doping. Jediný problém bol, keď si vypili zvukári. Začali krútiť gombíkmi a to je vždy nebezpečné. Keď sme nahrávali na Kolibe, Ďuro Solan postavil mikrofóny a za chvíľu sa nahrávalo. Je to úplne prirodzený zvuk, a vyhli sme sa umárajúcemu nastavovaniu. Dokonca ani efekty tam neboli žiadne, iba jeden veľký hall, hovorili sme mu radiátor. Takto sme nahrávali platne Bez počasia, Zelená a Do tla.

na 4/4 sú výraznou a nezvyklou zložkou kapelové vokály, kde si ty dobre počuteľný so svojim vysokým hlasom. Ako ste ich aranžovali?

Spontánne. Povedal som si, že tu bude druhý hlas, tu tretí hlas – a tak som ich nahral. Ale inak sa spievalo málo, keď, tak si tie špecifické druhé hlasy nahral sám. Aranžovali sme aj rytmiku – Dežo nikdy nevedel, aký bude rytmus, basová linka. On vždy zhruba vedel štruktúru: Vychádzal z textu, ktorý niekedy dostal aj v deň nahrávania. Takže sa spoliehal na kolektív. 

počkaj, to chceš povedať že niektoré skladby zhudobňoval na počkanie?

No, asi áno. Je to obdivuhodné, ako vedel rýchlo reagovať. To sú naozaj mimoriadne danosti. 

Vy ste doniesli do kapely nový vietor – je tam výraznejší pulz funky, dokonca reggae...

Dežo sa tomu bránil, lebo sa bál predrazených dôb, ale Jarovi sa to hneď zapáčilo a nakoniec to zobral za svoje aj Dežo. 

mne sa možno najviac páči album Bez počasia.

Je najpestrejší. Dežo si povedal, že chce skrátiť tie veľké plochy a urobiť pesničky. Asi mu v malom mozgu fungovalo, že aj keď nechce, je to predsa len šoubiznis a treba sa dostať do rádia. Odozva nebola bohvieaká, tak si povedal, že kašle na to a ďalší album, Zelená, obsahoval zasa dlhé skladby. To Dežo povedal jasne – chcem iba jednu plochu a nič iné. Nie že tam budeš vymýšľať breaky, alebo niečo podobné. Išlo o to, že texty potrebovali priestor a potrebovali podfarbiť. Preto aj s nami rád robil, lebo sme dokázali udržať disciplínu. Niektorí muzikanti sa chcú silou-mocou predviesť, ale takí neboli na spoluprácu s Dežom vhodní. 

na Zelenej je jedna z najkrajších Dežových skladieb – Tisíc izieb.

Môžem si dovoliť povedať, že to je môj aranžmán. Vymyslel som rytmiku a poradil som Jarovi, aby hral minimalisticky, hlavne plochy. 

tam je jeden sugestívny zvuk, ktorý robí atmosféru – akoby kvapkajúca voda. Čím ste to nahrávali?

To som nahrával ja, ústami. Robil som všetky perkusie a zvukové efekty. Napríklad je tam perkusívny zvuk, ktorý som nahral tak, že som mal vo vrecku hŕbu mincí. My sme sa radi zabávali. Vždy som hovoril, že keď sa nahrajú niektoré obyčajné predmety a dajú do vhodného priestoru, znie to výborne. Všetky perkusie som nahrával ja. Na to sa aj Dežo vždy spoliehal, že to keď nahrám perkusie, rytmus začne pracovať. 

na albumoch Zelená a Na ceste domov sú použité elektronické bicie Simmons. Ako k tomu prišlo že si nahrával na bicích, ktoré skôr evokujú pop?

Vtedy som hral v Moduse a tam som si musel kúpiť tie nešťastné bubny kvôli dobovým trendom. Mne sa na tom hralo zle, ale bolo to najjednoduchšie pri nahrávaní. Bubny vždy štelovali dva dni a aj tak to nebolo dobré. S elektrickými bicími je to jednoduchšie – zastrčíš kábel a ideš. Dežo ma vyzval, aby som si teda tie elektrické bubny doniesol, vyskúšali sme to, a povedal, že aby som to hral na ne. Asi chcel zmenu. 

v jednom období Dežo zobral celú skupinu Plus, kde hral Ľudo Nosko na base.

V tejto zostave sme hrali aj vystúpenie v Lucerne na spoločnom koncerte slovenských skupín (1. apríla 1989, pozn. aut.) Pamätám si, že budúci minister kultúry Snopko mi pomáhal nosiť bubny. 

vtedy hrali na klávesy Ali Molnár aj Jaro Filip?

Jaro vtedy nehral. Dežo to nacvičil s našou kapelou Plus, zobrali sme Richarda Kroczeka (huslista, otec bubeníka skupiny Buty, pozn. aut.) a išlo sa. 

vtedy bol aktuálny album Momentky, zdá sa, že je to veľmi pohodová platňa, spievajú tam rodinní príslušníci členov skupiny, prišiel mladý Richard Kroczek, ktorý si priviedol kamaráta Radeka Pastrňáka...  

Hej, oni sú dnes slávni členovia skupiny Buty... Boli sa tam pozrieť, zahrali si asi v dvoch veciach a ostatné dni si odpili. Boli v náleve celý čas.

ako prebehol rozchod po albume Do tla?

To bola skôr réžia Paľa Daněka. My sme navyše robili s kapelou niečo iné, mimo Bratislavy, tak Daněk zavolal Šebana a spol. Mne to na druhej strane celkom vyhovovalo, lebo som mal pocit, že už začína stereotyp, i keď som sa tešil, že si zahrám so Šebanom. Mimochodom, Paľa s Ursinym som udobril ja v 90. roku v Štúdiu S –presvedčil som ich, že keď si nebudú pomáhať oni, nepomôže im nikto a prinútil som ich podať si ruky.

muzikanti veľmi obdivujú Deža ako gitaristu, ako ho hodnotíš ty?

Ako „nájomný“ gitarista v kapele, ktorá hrá všeličo, by bol absolútne nevhodný. Jeho sprievodné hranie je diskutabilné, lebo mal drevené, neohybné ruky. Na sprievod musí mať svižnú pravú (ale aj ľavú) ruku. Ale jeho sóla boli geniálne. On dokázal všetko povedať štyrmi tónmi. Nežiadalo sa viac. Niektorí gitaristi hrajú tak husto, že ani neviem, čo hrajú. To sú takí kúzelníci. Dežo nebol kúzelník, ale muzikant. On chcel gitarou vytvárať atmosféru. O gitaristoch, ktorí hrajú rýchlo, hovoril, že nemajú nervy, lebo sa ponáhľajú tak, akoby to chceli čo najrýchlejšie zbaliť. 

dežo bol kontroverzný, mal svoje dobré a zlé stránky, ako si na ne spomínaš?

My sme si rozumeli, takže som zlé stránky osobne nepocítil. Hneď na začiatku sme si vyjasnili veci: Že sa nebude ku mne správať tak, ako k iným členom kapely, myslím tým tie jeho kopance do zadku a podobne, lebo mu to vrátim. A že nesmie ubližovať ani mojim kamarátom v kapele.  Medzi nami fungovalo skutočné priateľstvo. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo chcel so mnou robiť; takí bubeníci ako som ja, sa nájdu hockde. My sme si rozumeli intelektuálne a ľudsky. Ja som mu nikdy nič nevyčítal, vždy som bol presný a spoľahlivý. A bol som aj dobrý parťák na tú vodku, ale mal som veci pod kontrolou. Nikdy som sa neopil tak, že by som nevedel, čo robíme. Robil som teda takého anjela strážneho. Veď mi aj hovoril, že som mladší brat. Štrpka bol starší brat. Asi mu chýbali súrodenci. So sestrou sa často nestýkali.  

Keď si vypil, často robil veľmi zvláštne veci, napríklad sme popíjali hore na terase v Kyjeve – vtedy sme chceli do kapely klávesistu Miloša Brunclíka, tak ho lámal na spoluprácu (Miloš však rýchlo uskočil). Keď sme odchádzali, tak  si na recepcii stiahol gate a kráčal smerom k Prioru s holým vtákom. Dodnes som nepochopil čo ho k tomu motivovalo. Možno bol utajený exhibicionista. Alebo chcel šokovať. Ale, keď sa to tak zoberie, ani nemal veľmi čím. 

Tie výtržnosti vždy robil pod vplyvom alkoholu, boli časy, keď konzumoval veľmi intenzívne. Pamätám si, keď sa otvárala predajňa Opusu na dnešnej Laurinskej ulici. Konala sa veľká recepcia. Dežo prišiel namazaný, zbadal tam námestníka Opusu a nakopal ho pred všetkými do zadku. Bol problém vyžehliť to, aby sme nedostali dištanc. 

Aký bol naozaj? Určite bol veľká osobnosť a mal prenikavý intelekt, to sú známe veci. Bol veľmi múdry a napriek tomu robil nerozumné veci. Na druhej strane veľmi skromný a to sa týka aj spôsobu života. Nevedel okolo seba robiť vietor, predávať sa. Vždy, keď mal niečo vybavovať, bol ostýchavý a potreboval predvoj. Preto ani nezarobil toľko, koľko by mohol. Obliekal sa veľmi skromne, jeho šatník tvorili texasky a tričko. Pamätám si, že raz si kúpil kožuch, to som bol veľmi prekvapený. Dostal viac peňazí – to bolo po revolúcii, v časoch, keď sa už tantiémy začali normalizovať. Vtedy si kúpil aj video. 

Dežo bol plne sústredený na to čo robil – aj Jarovi Filipovi stále vyčítal, že robí sedem vecí naraz a je rozptýlený, že je komediant, a hovoril mu, nech robí len niečo a poriadne. 

On bol vnútri vlastne osamelý a neistý človek, neistý až labilný. Kompenzoval to alkoholom, keď si vypil, tak bol hrdina. Možno tie tienisté stránky spôsobili, že odišiel skôr. Človek nikdy nevie, čo druhého človeka vnútorne trápi a zožiera. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite