„thonetky“ boli a sú neoddeliteľnou súčasťou salónov, kaviarní, meštianskych domov, v ktorých si potrpeli na štýl obydlí či pracovní všetkých, ktorí vyhľadávajú krásu, kvalitu, funkčnosť a eleganciu. Michael Thonet a jeho synovia sú autormi príbehu, ktorý trvá.
Tieto stoličky milovali veľké osobnosti vedy a kultúry. Hojdacie kreslo Thonet mal v ateliéri Pablo Picasso a je známe, že Albert Einstein mal dvojicu stoličiek Thonet 20. Na klasickej thonetke č. 14 sa nechali spodobiť Lev Nikolajevič Tolstoj, Toulouse-Lautrec, Picasso, Renoir i Salvador Dalí.
Objavujú sa v stovkách filmov a divadelných produkcií. Ikonické „štrnástky“ vystupujú aj vo filmovom muzikáli Chicago. Tam mali dotvárať atmosféru 20. rokov. Ale pozor, tento model sa vyrábal od roku 1859 a bol stálou súčasťou viedenských kaviarní, čiže v „jazzovom veku“ mal už 60! Nadčasovo elegantný je dodnes a nenadarmo je aj v logu spoločnosti TON.
A, áno, thonetky môžete vidieť aj na záznamoch z .klubu pod lampou.
Kreslo s modelovým číslom 209 (dnešný model č. 30) mal v špeciálnej obľube architekt Le Corbusier, ktorý sa vyjadril, že je majstrovským dielom dizajnu a nesie v sebe ušľachtilosť. Le Corbusier bol veľmajstrom funkcionalizmu, teda štýlu, ktorý odmietal ornamenty a ozdobnosť. To thonetky nemajú ani náhodou. Vždy boli konštruované s ohľadom na pohodlie, spoľahlivosť, účelovosť. Ale popritom boli a sú krásne so všetkým, čo k tomuto pojmu patrilo a patrí.
príbeh sa začína
Príbeh sa začal v Nemecku, v porýnskom Bopparde. Tam sa v roku 1796 narodil Michael Thonet. Vyučil sa za stolára a tu začal ohýbať drevo. Neskôr sa presťahoval do Viedne, kde si založil prvú dielňu, ale potreboval výrobňu niekde, kde je dostatok bukového dreva. V roku 1861 spolu so svojimi synmi založil fabriku v Bystřici pod Hostýnem, dedinke medzi Zlínom, Olomoucom a Valašským Meziříčím. Neskôr ich pribudlo ešte niekoľko ďalších v Európe, ale vývojovým a inovačným centrom ostáva Bystřice pod Hostýnem.
Začíname tam, kde sa z kmeňov režú hranoly a brúsia guľatiny. Bukové drevo je veľmi vhodné na nábytok: je tvrdé, ale ľahko opracovateľné a ohýbateľné, má peknú kresbu a navyše je lacné.
Vo forme si potom tyče zvykajú na nový tvar dvadsať hodín a nový komponent putuje na miesto, kde sa spolu s ostatnými mení na stoličku.
Prechádzame fabrikou, obdivujeme, čo všetko sa dá ohnúť z tyče, hranola alebo dosky. Výroba je naozaj stopercentne ručná. Stroje aj gigantická širokopásová brúska Buldog 9, ktorá má veľkosť asi dvoch kontajnerov postavených na seba, výlučne asistujú ľuďom a slúžia na úpravu toho, čo vytvarujú ľudské ruky. Možno preto je aj sedenie na stoličkách TON také podmanivé. Tou ľudskosťou sú nasiaknuté.
Komponenty sa potom opracovávajú a niektoré aj vypletajú, trstinový výplet je tiež charakteristický pre niektoré modely. To je veľmi stará technika, korene má v staroveku. Základnou surovinou na výrobu trstinového výpletu je veľmi pevný vonkajší plášť trstinovej stonky. Ten sa ručne triedi, krája a zapráva. Sledujeme dvoch šikovných chlapíkov, ako im to ide. V tomto úseku si všímame aj niekoľko stoličiek, ktoré ich majitelia poslali na rekonštrukciu, výplet je predsa len najzraniteľnejší. Ale takto môže prežiť ďalšie generácie.
Stolička č. 14 z roku 1859
Predalo sa jej viac ako 80 miliónov kusov. Je prvým nábytkom, ktorý vzišiel z industriálnej výroby a obsahuje niekoľko inovácií, napríklad spojenie zadných nôh a operadlovej časti. Jej ikonické tvary tvorí osem ručne ohýbaných bukových guľatín a dvadsať skrutiek. Svojho času si rýchlo našla svoje miesto vo viedenských kaviarňach, od čoho získala prívlastok „kaviarenská stolička“.
Exkurzie pre návštevníkov: https://www.ton.eu/sk/exkurzia-v-tone/
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.