v tom našom sa krčmové dvere rozleteli, dobreže sa nerozsypali na kusy, a dnu vpálila Barcajova žena Žofia.

„A domov!“ zavelila Barcajovi a ukázala na dvere, ktoré sa ešte stále chveli po náraze do steny. Barcaj sa hneď zodvihol. Nezaváhal ani na chvíľu, aby ju nerozčúlil ešte viac. Cestou k dverám sa ešte snažil rýchlo vypiť pálenku z pohárika, ale v strachu, že mu Žofia pred chlapmi jednu natiahne, niekde urobil chybu a rozkašľal sa uslintaným dusivým kašľom. Žena ho vystrčila, potom sa rozkročmo postavila do otvorených dverí a sliedivým orlím pohľadom pokosila celú krčmu. Vedeli sme my veľmi dobre, koho hľadá – Braňa Kurica, muža svojej sestry, potom svojho brata Joža alebo jeho synov, najbližších susedov, alebo len tak, kto jej padne do oka. Kto z ohrozených vtedy sedel v krčme, sa už dávno stihol skryť.

Žofiin pohľad sa zastavil na Jurovi Halenárovi.

„Nedávno si si ženu pochoval a už si musíš gágor vypaľovať?“ vyštekla jedovato.

V Jurovi vzkypela žlč. Nebol on veru pokojný, keď mal vypité, ale Žofia sa nebála ani čerta. Našťastie, zo záchoda sa vymotal jej brat Jožo, ktorý, chudáčisko, nič netušil.

„Čo ste tak stíchli, boha vášho... A boha jeho! Žofa!“

„Jožo! Domov! Máš ženu a deti, čo tu robíš o polnoci?!“

„Veď ešte nie je ani desať,“ povedal Jožo skôr pre seba ako na obranu. „Dopijem si, čo mám na stole, a pôjdem.“

Žofia nebezpečne vykročila. Vtedy sa jedovatý Juro Halenár postavil, zodvihol zaťatú päsť a zvolal:

„Chlapi, na ňu!“

Chvíľu stál ako socha, potom sa pohŕdavo poobzeral po sediacich chlapoch – tu si jeden čumel do pohára, tu druhý zamyslene pofajčieval – a povedal: „Srabi.“