skúsenosti z iných krajín napriek tomu ukazujú, že zostupnú dráhu do autoritárstva možno zvrátiť. Poučný je príklad Južnej Afriky. V roku 1948 tam po mnohých storočiach vlády belošskej menšiny vyvrcholila táto dráha momentom, keď k moci nastúpila etnonacionalistická politická strana. V dôsledku toho sa v polovici 80. rokov zdalo už jasné, že krajina sa rúti k ničivej rasovej vojne. A predsa bol potom svet v priebehu niekoľkých rokov svedkom takmer zázračného juhoafrického prechodu k ústavnej demokracii. To však nebolo všetko. O štvrťstoročie neskôr sa krajina zamotala do inej smrtiacej slučky: predátorský prezident využil etnopopulizmus ako nástroj na čoraz intenzívnejšie podkopávanie systému bŕzd a protiváh a celkovo ako nástroj na ovládnutie štátu. Napriek tomu sa Juhoafrickej republike opäť podarilo cúvnuť od priepasti.

juhoafrická republika dvakrát cúvla od priepasti

Hoci sa tieto dve epizódy na prvý pohľad od seba líšia, niektoré základné vzorce v nich sa podobajú. Obidva razy bolo kľúčom k úspechu líderstvo. No hoci sa v oboch epizódach hovorí takmer o zázračnej role lídrov, pravda je širšia: pôdu pre zmenu nepripravili ani tak vedúce osobnosti, ako skôr súhra medzi občianskymi aktivistami a časťou sociálnych a ekonomických elít, ktoré realisticky vnímali priepasť, aká sa pred nimi otvárala. My v USA potrebujeme preskúmať práve túto súhru, ak chceme nájsť odpovede na naliehavú otázku, ako prelomiť kliatbu polarizácie v americkej spoločnosti.

Prvú riskantnú epizódu v Juhoafrickej republike odštartoval odpor proti apartheidu. Koncom 60. rokov 20. storočia bola černošská väčšina v krajine zdanlivo úplne zastrašená a umlčaná. Nelson Mandela a ďalší, ktorí v 50. rokoch a začiatkom 60. rokov 20. storočia bojovali proti apartheidu, boli vo väzení. Africký národný kongres bol v exile, v podstate bez vplyvu. Potom však v roku 1976 vypuklo v meste Soweto povstanie. Viedli ho stredoškolskí študenti – aj napriek varovaniam svojich rodičov – a tento akt odštartoval novú fázu vývoja.

Začiatkom 80. rokov 20. storočia sa občianska spoločnosť, odbory a náboženské organizácie zjednotili okolo Jednotného demokratického frontu (United Democratic Front). UDF sa stal masovým hnutím a medzinárodný protest proti apartheidu sa z roztrúsených aktivistických iniciatív rozrástol do širokej globálnej kampane za odchod investorov z Juhoafrickej republiky. K zániku apartheidu však neviedol iba odpor proti nemu, ale aj spôsob, akým naň reagovali elity.