Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tereza Richtáriková: Hlboké nory

.tereza Richtáriková .komentáre .téma

Komu (a čomu?) sa vlastne prihovára náš premiér, keď vraví, že na Ukrajine nie je vojna, rakety na Kyjev padajú len tak občas a my, pravdymilovný národ slovenský, sa nenecháme zradne vohnať do vojny proti našim ruským bratom? Nie je to rusofília, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, a už vôbec to nie je žiadne absurdné zlo, prajúce si smrť ukrajinských detí. Je to strach.

rusofília, totiž skutočný, hlboký obdiv voči ruskej kultúre a „úlohe ruského ľudu v dejinách“, sa u nás vyskytuje pomerne málo. Nebudeme na tomto mieste polemizovať o tom, aký je vzťah tohto slova k jeho insitnej podobe, totiž zvýšenej frekvencii facebookových profiloviek s ruskou trikolórou. Ani azbukou písané mená na sociálnych sieťach, ani svätojurské stužky nezvyšujú výskyt takto široko poňatých „rusofilov“ nad hranicu zriedkavosti. Mnohí z nositeľov tričiek s Putinom pravdepodobne v skutočnosti neobdivujú Rusko, ale kult sily, antitézu zmäkčeného Západu, do ktorej si môžu premietnuť odpor voči všetkému, s čím oni sami nesúhlasia. Táto podoba rusofílie je jednou z posledných foriem provokatívnej kontrakultúry, ktoré v slobodnej spoločnosti existujú, a oproti ostatným má tú výhodu, že nie je explicitne trestná.  

Z prieskumov dlhodobo vyplýva, že vyslovená podpora Ruska na Slovensku nedosahuje nijako vysoké percentá. Naším problémom je niečo celkom iné – naivná predstava o možnej neutralite. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite