Tá litánia hriechov vládnej koalície je dlhá, ale niekde na vrchu musí figurovať izolácia – či priam vyhnanstvo –, do ktorého nás Fico dostal v očiach našich vlastných a jediných spojencov. A to presne v najhoršom možnom čase, keď je ruský agresor na pochode (aj) k našim hraniciam a náš najväčší spojenec za oceánom zmätkuje.

Občas mávam pocit, že slová majú toľko tvárí, koľko je rozprávačov. Dokonca aj v jedných ústach sa mení ich význam od situácie k situácii. Pre veriacich čitateľov Tóry je to jalový problém, pretože rozpráva ON a Mojžíš iba preposiela ďalej. Akurát hriešnici pochybujú. Medzi nimi aj ja. Nech mi je odpustené.

K hlavným faktorom na pozadí svetových vojen 20. storočia patrili prístup a kontrola nad zdrojmi strategických energetických surovín, od ktorých závisel priemysel, najmä ten zbrojársky.

Blízky východ je v plameňoch, čo pre svetové ceny ropy zrejme aspoň na istý čas znamená „nový normál“.

Robil som večer za počítačom, keď mi odvedľa, od správ, zakričala Alta: zomrel Marián Urban. Mariána sme poznali, odkedy bol s Dežom Ursinym dramaturgom Krátkeho filmu na Kolibe, a to je už dobré polstoročie, vyše tridsať rokov od Dežovej smrti.

Priateľ, ktorý ma uvádza do sveta judaizmu, mi napísal: „Promiň. Psát úvahy inspirované Tórou je fakt těžká disciplína, co má svoje zákonitosti, zvyklosti a také východiska. Nemusíš věřit, abys pochopil, ale musíš znát. Mě v tvých úvahách schází elementární znalost těch židovských náboženských reálií. Myslím, že tahle intelektuální gymnastika tě ve studiu neposune. Zkus začít skromněji, pomalu, třeba jen úvahou nad jednou větou, odstavcem, veršem.“

Do komentára pre tento týždeň bolo naozaj zložité vybrať, o čom budem písať. Stále sa niečo mení, správa za správou, z domova i zo zahraničia, jedna téma prekrýva druhú, nehovoriac o silných vyjadreniach z každej strany. Vyberiem preto len tri témy demonštrujúce, kde sa aktuálne zhruba nachádzame.

Ficova vláda sa opäť inšpirovala u Viktora Orbána. Diktátorské maniere sú zjavne nákazlivé – nielen v strane SMER, ale aj v strane Hlas.

Superschopnosťou Homo sapiens je spolupráca. Naše prirodzené prostredie, na ktoré sme evolučne adaptovaní, nie je nejaká konkrétna klíma ani typ vegetačného pásma, ale predovšetkým sociálne prostredie ostatných ľudí – tých, s ktorými sme spolu chodili na lov, delili sa o korisť, stavali prístrešky, udržiavali oheň či vyrábali nástroje. Práve vďaka tejto každodennej, intenzívnej spolupráci sa napokon každému dostalo toľko, koľko potreboval na prežitie.

Na začiatku to boli kontroverzní chalani, dvadsiatnici, drzí, výreční, so slušným vzdelaním, na osemdesiate roky dobre vybavení jazykovými znalosťami. A s dostatočnou asertivitou na to, aby gerontokratickému straníckemu vedeniu povedali: Choďte preč, my si to predstavujeme inak.