v eseji Jednosmerná ulica z roku 1928 napísal nemecký literárny vedec Walter Benjamin slávnu vetu o tom, že knihy a neviestky si možno vziať do postele. A túto svoju pikantnú metaforu potom ďalej rozvíjal. Napríklad aj takto: „Na knihách a neviestkach nikto nevidí, že sú im minúty drahé. Keď sa s nimi však človek zblíži, až vtedy si všimne, ako majú naponáhlo. Rátajú spolu s nami; tým, že sa do nich zahĺbime.“
Myslím, že Benjaminovi pritom ani zďaleka nešlo iba o ten neskrývaný a silný erotický podtón, ktorý do svojho porovnania vložil, ale skôr o súvislosť medzi čítaním a plynutím času. Knihy a ich príbehy nás vedia pohltiť a preniesť do iného času, kde minúty, hodiny a dni ubiehajú po svojom. Zvonka to nevidieť, no každý, kto sa zahĺbil do intímnych oblastí románu, bude dobre vedieť, o čom je reč.
Rovnakú skúsenosť dôverne pozná aj portugalský spisovateľ Afonso Cruz, keď píše, že „prízemie literatúre nestačí... Schody a schodiská, písmená nad písmenami, písmená pod nimi“. V literatúre je to už raz tak: buď nás ponára kamsi hlboko, alebo vynáša do nezmerných výšok, no nikdy nás nedrží na povrchu ani v bežnom čase.
príbeh je divoké zviera
Afonso Cruz už nie je pre slovenského čitateľa úplne neznámy autor. Stretol sa s ním pri románe Maliar pod kuchynským drezom, ktorý vyšiel v roku 2014 vo vydavateľstve Tatran a ktorý rozpráva príbeh bratislavského maliara Ivana (v románe Jozefa) Sorsa, ktorého u seba skrývali počas druhej svetovej vojny autorovi starí rodičia – pod kuchynským drezom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.