Gender je slovo prepasírované dejinami

každé slovo má svoju genealógiu. Tá sa vinie jazykovou históriou až k zabudnutým počiatkom. Pôvodné významy už so súčasnými nebývajú vždy v súlade, no môžu napovedať veľa o povahe dnešných slov. Tak je to aj s výrazom gender, z ktorého sa pre niektorých stal štít, pre iných strašidlo – a pre ostatných záhadné slovo, ktoré viedlo k mnohým zmätkom. Nechcem sa zaoberať premenami významu tohto termínu v právnych dokumentoch, zaujíma ma skôr minulosť samotného slova. Je to ako dobrodružná výprava v protismere plynutia času.

tvrdé, mäkké, neživé

Hoci sa dnes anglické slovo gender používa často bez prekladu, jeho etymologická dráha sa v histórii uberá najprv k francúzskemu výrazu z 12. storočia genre, ktoré označovalo rod alebo druh, ale takisto žáner, spôsob, štýl. Od francúzštiny smeruje dozadu k latinskému genus (rod) a odtiaľ až ku gréckemu slovesu gignesthai – vzniknúť, narodiť sa, niečím sa stať.

V hlbokom antickom myslení to bol podľa Aristotela ešte jeho skorší predchodca, sofista Protagoras, kto vraj ako prvý zatriedil pomenovania vecí do mužského, ženského a neživotného rodu, a to podľa toho, akým spôsobom vznikli, a teda, či im zodpovedalo jedno z dvoch pohlaví, alebo nijaké. Protagoras pritom použil tri slová, ktoré sa pre človeka 5. storočia pred Kristom spájali s tromi jednoduchými predstavami: pomenovania v mužskom rode nazval arrena, čo znamenalo niečo tvrdé a silné; ženské nazval thélea, čo zas súviselo s mäkkosťou, šťastím a dojčením; a neživý rod bol preňho skeué, kam patrili mená rôznych vecí alebo domáceho náradia (jednoducho to, čo nerastie: kamene alebo ľudské výrobky). Prírodný poriadok sa tak mal odrážať aj v gramatickej štruktúre jazyka a s touto schémou mal ladiť, samozrejme, aj spoločenský systém.

Tri základné zložky nášho sveta (príroda, jazyk a spoločnosť) sa potom rôzne hierarchizovali, no zdali sa nadlho v dokonalej súhre: biologické, gramatické a sociálne rody na seba odkazovali a boli vnímané ako celkom prirodzené rozparcelovanie sveta, v ktorom má všetko presne vymedzené miesto: mužské, ženské a neživé. Výnimky boli nebezpečným narušením takto racionalizovaného poriadku univerza, takže sa na ne upozorňovalo nanajvýš tak medzi učencami. Za prvé problémy však mohol preklad, presun z jednej gramatiky do druhej, z jedného sociálneho rámca do iného. Najlepšie to vidieť na jazyku.

mesiace a luny

V dejinách poetiky platilo, že gramatický rod nie je pri interpretácii básnického diela nikdy celkom nevinný. Francúzsky filozof Gaston Bachelard k tomu s dávkou láskavej irónie poznamenal, že slová pre veľké veci nadobúdajú – aspoň v poézii – zmysel len vtedy, ak tvoria „páry“, ktoré vnímal „heterosexuálne“: tá noc a ten deň, ten život a tá smrť. Kým neprekročíme hranice vlastnej jazykovej skupiny, môže sa zdať všetko viac-menej v poriadku a gramatické rody budú veľmi jasne vplývať na našu predstavivosť. Na jej základe si formulujeme aj stereotypné sociálne rodové určenia, ktoré sa dnes označujú práve slovom gender.

„Genderisti nás oboznámili s vážnymi nerovnosťami a rozdielmi, ktoré sú buď prekonané, alebo ostávajú naďalej problematické.“

Lenže preklad tieto rokmi usadené predstavy dokáže narušiť. Takže keď Boris Pasternak napíše zbierku Sestra moja – život, bude sa tomu slovenský čitateľ trochu čudovať. V ruštine je totiž život feminínum – preto je Pasternakovi sestrou. Podobne je to so smrtkami, ktoré u nás majú väčšinou ženskú podobu, no v nemeckej literatúre je Smrť on: der Tod. Podľa pohlavia Smrti v rozprávkach sa dá určiť, z akého jazykového prostredia asi tak pochádzajú. Podobných prípadov je viacero: keď sa vo francúzskej poézii zapozerala Luna (ona) do Slnka (on), nabaľovali sa na obe slová buď ženské, alebo mužské prívlastky, a podľa toho sa utvárala aj komplexná scéna poémy. No predstavme si úbohého prekladateľa takej básne do nemčiny, kde je Mesiac on a Slnko ona. Všetko je obrátené a tá inverzia pôsobí pri preklade fatálne, pretože nestačí preložiť len slová, treba prekopať aj celú atmosféru príbehu. A to už nie je také jednoduché.