Pitie v starom ruskom štýle

od čias, keď sa vodka stabilizovala ako základný kameň ruskej štátnosti, zaplatili za to svoju cenu nespočetné generácie Rusov – nielen prostredníctvom nákupu miliárd fľašiek alkoholu, ale aj desivým dopadom na sociálny, zdravotný a demografický stav autokracie, podporujúcej závislosť od alkoholu. Jedným z dôsledkov takejto fundamentálnej závislosti politiky od vodky je, že ešte aj dnešná kultúra pitia v Rusku je poznačená nebezpečnými bakchanáliami a nadmernou konzumáciou. Aby sme porozumeli dôsledkom tejto smrteľne nebezpečnej kultúry nezriadeného pitia, nestačí sa iba spýtať, prečo Rusi umierajú po požití alkoholu. Povedané slovami jedného z popredných výskumníkov problematiky zdravia Martina McKeeho sa musíme pýtať takto: „Prečo vôbec pijú? Čo pijú? A prečo, keď už pijú v takej nekontrolovateľnej miere, prečo ich nikto nezodvihne, keď odpadnú?“

Takže: ako pijú Rusi dnes a ako sa postupom času menili ich konzumentské návyky? Ak sa vrátime do imperiálnych čias, vidíme namol spitého roľníka potácajúceho sa denne do miestnej krčmy, aby prepil aj poslednú kopejku, zabúdajúc na svoju rodinu žijúcu v špine v nejakej ošarpanej, temnej chatrči. Tento stereotyp možno rezonuje v povedomí každého, kto strávil nejaký čas popíjaním v baroch dnešného Ruska, no modernú kultúru pitia v Rusku nemožno jednoducho prepojiť s dávnymi časmi. 

pijú, akoby už nikdy piť nemali

Pred nástupom vodky bol pre väčšinu Rusov bežným nápojom ľahký alkoholický „tekutý chlieb“ zvaný kvas. Medovinu a dovozové vína konzumovali bohatí šľachtici a bojari. V 14. storočí sa najrozšírenejším alkoholickým nápojom v Rusku stalo pivo. Pôvodne toto slovo označovalo „pitie“ vo všeobecnosti a až neskôr sa začalo vzťahovať výlučne na jeden nápoj. Tieto rané chmeľové pivá boli také silné, že aj benátsky cestovateľ Iosaphat Barbero v 15. storočí opísal domáce ruské nápoje ako „otupujúce a opojné ako víno“. 

Pivo a medovina sa konzumovali pri osobitných príležitostiach: oslavách narodenia a na karoch, pri svadbách a kršteniach, cirkevných slávnostiach a hostinách. Okrem platenia cla za chmeľ a zrno si varenie vyžadovalo aj povolenie veľkokniežaťa na výnimku z vládneho nariadenia zameraného na obmedzenie všeobecne rozšíreného opilstva.

„Sú to veľkí pijani a ohromne sa tým chvália, pohŕdajúc tými, ktorí nepijú,“ napísal benátsky diplomat Ambrogio Contarini, ktorého prijal veľkoknieža Ivan III. (Veľký) v roku 1476. „Vína tu nemajú, ale pijú nápoj z medu, ktorý robia z chmeľových listov. Tento nápoj nie je vôbec zlý, najmä ak je starý. Ich panovník im však nedovoľuje vyrábať ho voľne, lebo ak by to urobil, boli by opití každý deň a pozabíjali by sa ako zvery.“ 

Pri takýchto príležitostiach ruskí roľníci pili do nemoty, no počet kalendárnych dní, keď piť mohli, bol relatívne malý. Väčšinu času boli roľníci zamestnaní vyčerpávajúcou drinou, oraním alebo obrábaním polí. Opilstvo bolo luxusom, ktorý si roľníci zápasiaci o živobytie nemohli dovoliť pravidelne. 

Nemierna konzumácia alkoholu bola osobitným problémom počas vianočných sviatkov. Takéto pitie, ba až pohanské hýrenie odsúdil aj koncil pravoslávnej cirkvi v roku 1551 – teda to isté zhromaždenie, ktoré malo za úlohu byť morálnym radcom Ivana Hrozného a jeho bojarov. Koncil prijal Knihu sto kapitol, v ktorej opakovane odsudzuje také oslavovanie, ktoré podporuje „skutky odporné Bohu, ako je hýrenie mladých mužov a prznenie dievčat.“ Je iróniou, že dohliadateľom nad dodržiavaním Stoglavu bol sám hlavný przniteľ a zhýralec Ivan Hrozný. Starejší cirkvi odsudzovali roľnícke alkoholické bakchanálie, ktoré „hnevajú Pána Boha“, ako aj nedostatok starostlivosti, usmerňovania a trestania miestnych kňazov a sudcov. 

Piť sa má na radosť, a nie pre opitosť, konštatuje koncil. Stoglav radí cárovi skoncovať s týmito pohanskými praktikami a trestať tých duchovných, ktorí sa na tom podieľajú. No táto tradícia pokračuje. 

V časoch dávno pred cármi bola tradičná kultúra pitia v Moskovskom kniežatstve charakterizovaná dlhými obdobiami triezvosti, prerušovanými občasným opíjaním sa. Pitie bolo spoločenským rituálom a často malo aj náboženský charakter. Historik alkoholu Boris Segal sa dokonca domnieva, že pravoslávna cirkev úmyselne inkorporovala alkohol ako súčasť svojich cirkevných slávností, aby odlákala roľníkov od ich pohanských tradícií, v ktorých zohrával alkohol podobnú komunálnu úlohu. Či sa pohanské či kresťanské pitie odohrávalo osamote alebo v skupine – buď doma s priateľmi, alebo v rámci celej komunity –, ostro kontrastovalo s pitím v hostincoch, ktoré sa objavilo neskôr. 

„Vodka, krčma a individualistická kultúra pitia tiež vytvorili moderného alkoholika.“

Dokonca ešte pred existenciou krčiem boli pokusy kontrolovať pitie prostredníctvom morálneho presviedčania a hospodárskej regulácie. Kvázi oficiálny morálny kódex zo 16. storočia zvaný Domáci poriadok usmerňoval rodinné, mravné a občianske povinnosti týkajúce sa alkoholu v domácnostiach dobovej elity: 

„Ak vás pozvú na svadbu, neopite sa nezriadene a nezostávajte sedieť až do konca, lebo netriezvosť a dlhé vysedávanie znamená hádky, bitky a prelievanie krvi. Nehovorím, že nemáte vôbec piť! Nie. Čo hovorím je, že by ste sa nemali opiť. Naozaj neznevažujem Božie dary, no nadávam na tých, čo nevedia piť bez sebaovládania.“