Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet Slovensku a Slovensko svetu

.pavel Brunovský .klub .esej

Mám to ešte zo školy, že v našom ponímaní dejín Slovenska naše okolie nemalo na práci nič iné, ako „kradmou rukou siahať na našu slobodu“. Odrazom tohto postoja je heslo „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“

Svet Slovensku a Slovensko svetu BORIS NÉMETH Od roku 2014 sa na želanie Zuzany Vrbovej každoročne koná spomienkový, 130 kilometrov dlhý pochod Vrba-Wetzler Memorial po stopách dvoch Slovákov, ktorí utiekli z Auschwitzu, aby dali ostatným vedieť o tom, čo sa tam deje.

myslím, že už je na čase, aby sme z toho vyrástli. Pretože hoci nezriedka nám na slobodu tí cudzí naozaj siahali, menej sa už v dejepise dozvieme, čo všetko sme od „cudzích“ dostali. Nemám teraz ani trochu na mysli európske fondy, ako by to mohlo na prvý pohľad vyzerať. Ide mi o všetky tie objavy a vynálezy, vďaka ktorým žijeme v zdraví dva razy toľko ako naši predkovia. Bez starostí, či budeme zajtra mať čo jesť. Cestujeme po planéte a nemusíme drepieť na jednom mieste, môžeme sa kochať úžasnou muzikou z celého sveta, alebo hoci výkonmi Messiho.

Niečo sme, samozrejme, za to aj zaplatili, ale veľa, a možno práve tých najcennejších vecí, sme dostali zadarmo. Dokonca ten, komu za ne vďačíme, niekedy priniesol obeť, a to aj tú najvyššiu. Napríklad aj ten neznámy, vďaka ktorému vieme, že biela muchotrávka je jedovatá, zaplatil za toto poznanie životom. Bolo to dávno, ale aj dnes sú na svete ľudia ako Barry Marshall, ktorý vypil kultúru helicobactera, aby skeptikov presvedčil, že táto baktéria môže v žalúdku prežiť. Vďaka riziku, ktoré podstúpil, sme dnes aj my do veľkej miery zbavení kliatby žalúdočných vredov. Bez toho, že by sme museli riziko podstúpiť sami.

Takže ja by som to heslo z úvodu rád nahradil iným: „Radi si dobré vezmeme a vynasnažíme sa tiež podľa svojich možností prispieť.“

možnosti

Hoci si to ani veľmi neuvedomujeme, podľa prvej časti tohto zmeneného hesla sa bez zábran správame. No ako je to s druhou? V duchu Mináča radi opakujeme, že veď my sme ani toho veľa urobiť nemohli, ale postavili sme Budapešť. Prečo nie, dielo to je, ale máme sa s tým uspokojiť? Veď keby to neboli urobili Slováci, bol by ich nahradil niekto iný. Pozrime sa po okolitých krajinách: Česi dali svetu Resselovu lodnú šraubu a Muchove obrazy, Maďarsko Semmelweisovu dezinfikáciu a von Neumanovu myšlienku samočinného počítača, Rakúsko Mozartovu hudbu a Viedenský krúžok, Poliaci Sklodowskú a Chopina, Chorváti Teslu... Vieme sa aj my pochváliť takou hviezdou?

Sotva. Netreba to brať ako tragédiu – sme na svete iba krátko a takíto šampióni sa nerodia každý týždeň. Ale že by sme svetu nedali nič, čo by stálo za zmienku, tak to zas nie. Skúste si sami napísať zopár ľudí, nápadov, výkonov v umení, vede, technike, politike, športe. Iste vám právom príde na um Sagan, lebo to je fenomén, ktorý prekračuje formát Slovenska. Možno ESET, Gruberová, ba aj Aurel Stodola. No koľkí vedia niečo o Bílikovej reakcii, penovom hliníku, Jánovi Vilčekovi, Ľubošovi Pástorovi, tau-proteíne? 

A čo spoločnosť, politika? Na prvý pohľad sa zdá, že tu nemôžeme konkurovať veľkým národom, že na Anglicko s Churchillom, USA s Lincolnom alebo Rusko s Petrom Veľkým si trúfať nemôžeme. Ale tak je to naozaj len na prvý pohľad. Príklady Walesu a Havla totiž ukazujú, že aj tu môžeme niečo ponúknuť. A vlastne sme aj ponúkli. Dubčekovi sa dá iste vyčítať to či ono, a hoci jeho ambície sotva presahovali Československo, stal sa svetovou celebritou. Pojem „socializmu s ľudskou tvárou“ je s ním nerozlučne spojený. A nech si vezmete ktoréhokoľvek velikána svetových dejín, či už Churchilla alebo Kohla, nájdete na ňom škrabance.

„Talentovaní ľudia – či už to boli vedci, umelci, alebo inžinieri, ba aj športovci – boli vždy veľmi mobilní.“

Celkom prekvapujúco sa však až teraz vynárajú zo zabudnutia naši rodáci, ktorí majú oproti Dubčekovi ešte dimenziu navyše – do svetového diania sa snažili zasiahnuť vedome. Mám na mysli Vrbu a Wetzlera, ktorým sa podaril na jar roku 1944 útek z Auschwitzu. Neboli prví ani jediní, lenže sú výnimoční tým, že útek dlhodobo pripravovali s cieľom odovzdať svetu dokumenty o tom, čo sa vo vyhladzovacích táboroch deje. Memorovali dáta, kreslili si náčrty. Ich bezprostredným cieľom bolo zamedziť vyhladeniu státisícov Židov z Maďarska – poslednej komunity, ktorá nebola besnením nacistov a prisluhovaním ich lokajov postihnutá. Vedeli o tom z príprav, ktoré sledovali a od esesákov vtipkujúcich o „maďarskej saláme, čo ich čaká“.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.pavel Brunovský .klub
.diskusia
.neprehliadnite