v polovici roku 1917 bola situácia na Ruskom fronte stabilizovaná. Pomohol tomu aj rozklad morálky ruskej armády urýchlený Februárovou revolúciou a zosadením cára. Na talianskom fronte poľný maršál Boroevič dokázal odraziť už desať talianskych ofenzív. Na Západnom fronte sa stále bojovalo hlboko na francúzskom území.
príprava Kerenského ofenzívy
Francúzi a Briti tlačili na petrohradskú vládu Alexandra Kerenského, aby spustila ofenzívu, ktorá by prinútila Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vrátiť aspoň časť svojich jednotiek na východ. Generál Brusilov, ktorého úspešná ofenzíva spred roka vyniesla na post veliteľa ruskej armády, si nerobil ilúzie o bojovej morálke vojska: dôstojníci sa o veliteľské právomoci museli deliť s radami (po rusky „sovietmi“), ktoré si volili sami vojaci. Veril však, že proti rakúsko-uhorskej armáde, kde najmä v českých a juhoslovanských jednotkách už tiež začal hlodať revolučný rozklad, má ofenzíva reálnu šancu na úspech. Ruský generálny štáb pripravil útočný plán, ktorý vošiel do dejín ako Kerenského ofenzíva.
České a slovenské jednotky pôsobili v radoch ruskej armády už od roku 1915. Vždy však išlo o malé jednotky používané najmä na prieskum. Na konci jari 1917 sa sformovala 1. česko-slovenská strelecká brigáda, zahrňujúca tri pluky: 1. pluk „Svatého Václava“, neskôr premenovaný na „Mistra Jana Husa“, 2. pluk „Jiřího z Poděbrad“ a 3. pluk „Jana Žižky z Trocnova“. Dohromady 3 500 vojakov, síce nie veľmi kvalitne vyzbrojených, no s vynikajúcou bojovou morálkou. Keď veliteľ 1. práporu, poručík a neskorší generál Čeček, pred Zborovskou bitkou hľadal 16 dobrovoľníkov, ktorí mali granátmi a kliešťami ničiť drôtené prekážky pred útočiacimi jednotkami, prihlásilo sa ich dvesto.
Brigáda mala byť pôvodne nasadená v hlavnom smere útoku, ale jej veliteľ, ruský plukovník Vjačeslav Platonovič Trojanovskij, argumentoval, že nedávno zostavená a nedostatočne vyzbrojená jednotka to nezvládne. Česko-slovenská brigáda pociťovala zúfalý nedostatok guľometov a keďže nemala ani vlastné delostrelectvo, musela sa spoľahnúť na ruské delostrelecké batérie dočasne prevelené od iných jednotiek. Dokonca samotná brigáda nikdy predtým nebola nasadená ako jeden celok a jej tri pluky neabsolvovali ani súčinnostné cvičenia. Brigáda bola preto prevelená k 11. armáde na vedľajší smer útoku a aj tu mala tvoriť len akýsi druhý sled a podporovať v útoku dve ruské divízie na svojich krídlach.
Či už to bolo riadením osudu alebo niečím zámerom, frontový úsek 1. česko-slovenskej brigády sa nachádzal priamo proti rakúsko-uhorskej 19. pešej brigáde. Tú tvorili dva pluky doplňované práve v českých krajoch: plzenský a jindřichohradecký. Proti legionárom stálo v solídne vybudovanej, do hĺbky členenej obrany až 5 500 vojakov cisárskej a kráľovskej armády, z ktorých prinajmenšom polovica boli tiež Česi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.