Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vláda Andreja Babiša nezískala dôveru. Predseda vlády preto musí podať demisiu. Zeman však Babiša opäť poverí zostavením vlády, pričom aj bez dôvery ho môže dlho držať pri moci.

Cirkev – slovo slepé a nezreteľné

.walter Kasper .klub .esej

Nemecký kardinál Walter Kasper napísal minulý rok knihu Martin Luther, venovanú 500. výročiu reformácie. V spolupráci s pražským vydavateľstvom Vyšehrad z nej prinášame krátky úryvok.

Cirkev – slovo slepé a nezreteľné PROFIMEDIA Martin Luther vystupuje pred ríšskym snemom vo Wormse v roku 1521.

v dejinách je len málo osobností, ktoré ešte aj po piatich storočiach priťahujú svojich stúpencov aj odporcov tak magicky ako Martin Luther. Jeho obraz sa však počas týchto piatich storočí premieňal: Luthera pokladali za reformátora, za cirkevného otca protestantizmu, za priekopníka racionalizmu a slobodomyseľnosti, za statočného hrdinu nemeckého národa a za všelikoho ďalšieho. Skrátka, existuje toľko pohľadov na Luthera, koľko kníh sa o ňom napísalo.

Pre katolíkov bol Luther dlhý čas iba a jednoducho heretik, ktorý zavinil rozkol západnej cirkvi so všetkými jej nešťastnými, dodnes trvajúcimi dôsledkami. Tá doba je už prakticky za nami. Katolícke luteránske bádanie dvadsiateho storočia prinieslo v chápaní Luthera významný obrat; dnes uznáva, že Lutherov cieľ bol naozaj náboženský, vina na rozkole v cirkvi sa posudzuje spravodlivejšie a v znamení ekumenizmu sa prevzali aj niektoré jeho názory, v neposlednom rade aj jeho kostolné piesne. Tento pohľad je spoločný takisto obom posledným pápežom; naposledy sa k nemu prihlásil pápež Benedikt XVI. 23. septembra 2011 v prejave prednesenom v kapitulnej sále augustiniánskeho kláštora v Erfurte, kde Luther zložil rádové sľuby. Pre mnohých sa už Luther stal takmer spoločným cirkevným otcom.

Luther sám nebol ekumenik. Na konci svojho života už nepovažoval spojenie s Rímom za možné. Sotva by si bol pomyslel, že katolícki kresťania budú niekedy pri bohoslužbách spievať jeho kostolné piesne, ťažko si mohol predstaviť, že budeme viesť dialóg so Židmi, o ktorých sa vyjadril spôsobom pre nás vrcholne trápnym, alebo s moslimami, ktorým takisto nebol vo svojich spisoch proti Turkom práve naklonený, alebo s novokrstencami (dnes baptistami a mennonitmi), prenasledovanými v jeho dobe tak zo strany evanjelikov, ako aj katolíkov.

To, že je Luther našej dobe cudzí, má ešte hlbšie korene. Otázky, ktorými sa zaoberal, sú už dnes pre mnohých kresťanov, a to aj pre mnohých praktizujúcich členov oboch cirkví, úplne nezrozumiteľné. V prípade katolíkov sa to týka odpustkov, v prípade evanjelikov ospravedlnenia hriešnika. Vo svete, kde sa Boh stal takmer cudzincom, znejú oba pojmy pre mnohých ľudí ako cudzie slová. A úplne to platí o slove cirkev, ktoré je dnes pre mnohých – ešte viac, než už vtedy pre Luthera – slovom celkom slepým a nezreteľným.

vina na oboch stranách

Skôr, než sa začneme zaoberať aktuálnosťou Lutherovho pôvodného zámeru, musíme si položiť otázku, ako je možné, že namiesto obnovy došlo pri reformácii k rozštiepeniu kresťanstva so všetkými jeho neblahými následkami. Wolfgang Pannenberg v knihe Reformation und Einheit der Kirche (Reformácia a jednota cirkvi) z roku 1973 správne poznamenal: Vznik samostatnej luteránskej cirkvi nie je úspech, ale nezdar reformácie.

Ako vždy v prípade podobných otázok možno aj tu vymenovať množstvo dôvodov. Reformácia je veľmi zložitý dejinný proces a jednostranné pripisovanie viny nevedie k ničomu. Jedným z dôvodov je iste to, že na Lutherovu výzvu na pokánie vtedajší Rím a biskupi nereagovali: namiesto kajúcnosti a nevyhnutných reforiem bola ich odpoveďou polemika a odsúdenie. Rím nesie značný podiel viny na tom, že sa reforma cirkvi zmenila na reformáciu, ktorá cirkev rozštiepila. Túto spoluvinu uznal už v roku 1523 pápež Hadrián VI. ústami svojho vyslanca na norimberskom ríšskom sneme.

„Konfesijný vek sa nenávratne skončil; úsilie oživiť ho na troskách minulosti je odsúdené na nezdar.“

Keďže Rím a biskupi Lutherovu výzvu na pokánie ignorovali, Lutherovi sa – po vypočutí pred kardinálom Kajetánom v Augsburgu roku 1518, po dišpute s Johannom Eckom v Lipsku v roku 1519 a napokon po vynesení rímskej kliatby v roku 1521 – čoraz viac vnucovala myšlienka, že pápež, vtedy ešte Lev X., ktorý sa vzpiera jeho evanjeliu, je tým Antikristom predpovedaným v Druhom liste Solúnčanom. Luther, naplnený predstavami Apokalypsy, sa cítil postavený do konečného eschatologického zápasu medzi Kristom a Antikristom. To je nebezpečná pozícia. Vylučuje totiž dialóg a nepripúšťa zmierlivé stanoviská. S Antikristom sa nepolemizuje, tomu možno iba neochvejne odporovať. A tak sa mních a reformný katolík, ktorý ešte v roku 1517 ako syn cirkvi naliehal na reformu a apeloval na pápeža, stal reformátorom (hoci tak sám seba vôbec nenazýval), ktorý sa v úsilí začať reformy chopil kormidla – a vzápätí ho musel prenechať iným.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite