Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posadnutý Sagarmathou

.ján Madarás .michal Novota .klub .nekrológ

Minulú nedeľu zahynul v Južnom sedle pod Mount Everestom náš priateľ z minuloročnej expedície Vlado Štrba. Toto je smutná kronika jeho posledných dní a hodín.

Posadnutý Sagarmathou JÁN MADARÁS Vlado Štrba v Himalájach, kde sa vždy cítil ako doma.

v Berlíne bolo lenivo horúce piatkové predpoludnie. Kúsok od Berlínskeho múru sa začínala konferencia o politických kampaniach. Vo vrecku saka mi zavibrovala správa, ktorá ma razom preniesla do iného sveta. Tam, kde je riedky vzduch, ale veľká eufória a nádherné výhľady. Strecha sveta. Jano mi píše, že Vlado práve vyrazil zo štvrtého výškového tábora so skupinou šerpov k vrcholu Everestu.

Predo mnou na pódiu rozpráva nejaký výstredný Američan, nevnímam ho. Vlado už dve noci prespal v štvrtom tábore na klasickej ceste prvovýstupcov z roku 1953, vo výške nad 7 900 metrov. Čakal na lepšie počasie, ale to už je zóna smrti. Človek umiera, pomaly, ale nezadržateľne. Telo neregeneruje. Vlado tu dýcha bez prídavného kyslíka, asi jediný široko-ďaleko na tejto husto komerčnej ceste. Tam, kde chce ísť, na vrchole Everestu, človek dýcha len 33 percent kyslíka. Dve noci? Nie je to priveľa? Jano mu ešte ráno poslal správu, že by mal ísť dole. Keby tak chcel poslúchnuť! Nezostáva nič iné, len zaželať mu veľa šťastia.

„Pomaly stúpal a lapal po dychu. Veľmi pomaly.“

Keď Vlado vychádzal zo štvrtého tábora, pred sebou mal takmer tisícmetrovú stenu, inak už prešľapaný a zafixovaný terén od šerpov, ktorí pre komerčných lezcov zaistili cestu. Dá sa však niečo v tejto výške vôbec zaistiť? Možno kráčal aj popri kope kyslíkových fliaš medzi stanmi. Sám žiadnu nemal, už minulý rok nám hovoril, že je to nešportové. Pomaly stúpal a lapal po dychu. Veľmi pomaly. Za sebou mal masív štvrtej najvyššej hory sveta Lhoce, pod sebou ľadopád Khumbu. Po ňom sem vystúpal za posledný týždeň. Jeho pôvodné plány však boli úplne iné. Keď v marci dorazil do Nepálu, zistil, že jeho lezecká dvojka, Zoltán Pál, sa k nemu na reparát ťažkej Boningtonovej cesty nepripojí. Minuloročný pokus sa skončil víťaznou prehrou – oboch takmer zmietla prachová lavína, Zolo prišiel na čas o zrak, ale prežili.

bez Zola

Vlado však už bol na ceste do základného tábora. V hlavnom meste šerpov, v Namče Bazaar, musel vymyslieť, čo ďalej s expedíciou, na ktorú sa mu vyzbieralo niekoľko desiatok podporovateľov, a ktorá mu pripravila ďalšie dlhy. Premýšľal, že to skúsi sám. Nuž sólo na „hardway?“ Znelo to ako šialenosť, ale sľúbil, že si najprv pozrie podmienky a uvidí. Stálo ho to veľa síl, Vladovi predsa ťahá na päťdesiatku. „Toto bude môj posledný Everest,“ napísal mi. V zápätí poslal svojmu lokálnemu šéfovi agentúry Subinovi Thakurimu inštrukcie, aby mu pomohol vybaviť povolenie aj na klasickú výstupovú trasu. Minulý rok o nej nechcel ani počuť, teraz to bola posledná možnosť vyjsť až hore. Ten kopec ho posadol. Azda aj preto, že ho mnohí u nás doma vlani po návrate kritizovali za to, že na Everest nemá a že len vodí ľudí za nos. Hnev obrátený do seba môže byť silným motorom, ale vie sa rýchlo zadrieť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite