pochádzate z Levoče a vraj ste sa už od detstva hrali na drevárskeho majstra. Ovplyvnila vás v tvorbe remeselnosť, ktorou je Levoča známa?
Ťažko hovoriť, či ma v dnešnej práci ovplyvnili zážitky z detstva, z profesionálneho hľadiska mi dali najviac štúdiá vo Viedni a v Taliansku. Ale je pravda, že som spolu s bratom vyrastal vo zvláštne kreatívnom prostredí nášho historického domu so záhradou. Môj starý otec bol stolár, zomrel, keď som bol ešte dieťa a zanechal po sebe dielňu s náradím a materiálmi. Tam sme s bratom trávili najviac času a majstrovali sme všeličo – od automobilov po nehnuteľnosti. Pamätám si, ako mi raz otec povedal, že nemôžeme postaviť posed na strome, ak na to nemáme povolenie. A že ak ho chceme získať, musíme predložiť projekt. Tak som čosi načmáral a bola to vlastne moja prvá projekčná činnosť. (Smiech.)
architektúru ste začali študovať v Bratislave, po dvoch rokoch ste odišli študovať do Viedne. Bola v tom iba túžba ísť do zahraničia, alebo ste neboli spokojný so školou na Slovensku?
Vždy ma priťahovalo zahraničie. Na osemnáste narodeniny som mal kúpený lístok do Švajčiarska, sedel som v autobuse a tešil sa do sveta. Strávil som tam jedno leto a potom som išiel študovať do Bratislavy. Keď sa naskytla možnosť pokračovať vo Viedni, hneď som sa prihlásil. Musím však povedať, že som si na škole vo Viedni všimol odlišný prístup. Bolo to v rokoch 2000 – 2001, vtedy tam panovali direktívnejšie prístupy a prísne osnovy. Ale určite sa to už dnes zmenilo, vidno to aj na slovenskej architektonickej scéne, kde vzniklo mnoho zaujímavých ateliérov. V Rakúsku ma vtedy prekvapila voľnosť v prístupe a v rozhodnutiach, čo sa odrazilo vo väčšej kreativite. No krajšie študentské spomienky mám zo Slovenska, tam nás škola viac zomkla. V Rakúsku to bolo individualistickejšie, každý robil sám na svojich projektoch.
po roku štúdia ste sa prihlásili cez prázdniny na prax do ateliéru Christopha Mayera Fingerleho v severnom Taliansku, kde aj doteraz žijete. Nelákali vás ako mladého architekta skôr veľké metropoly než tirolské malomesto uprostred hôr?
Bola náhoda, že som narazil práve na tento ateliér, ani som nečakal, že tu zostanem žiť. Páčila sa mi ich tvorba, tak som im napísal a zobrali ma. Bola tam skvelá atmosféra a pracoval som na mnohých zaujímavých súťažiach. Nakoniec som zostal v ateliéri celý rok a až potom som doštudoval. Presvedčilo ma aj to, že moja práca tu bola patrične ocenená. V prestížnych ateliéroch sa často stáva, že študenti pracujú zadarmo. Ale áno, mierka stavieb je tu v Južnom Tirolsku určite menšia ako vo veľkých metropolách. Veľkosťou je to vlastne mikroregión, v ktorom žije asi štyristotisíc ľudí.
„Mnohí absolventi architektúry sa nakoniec venujú niečomu inému.“
ale v tomto mikroregióne vraj pôsobí asi 1 500 architektov, čo je v pomere k počtu obyvateľov dosť veľa.
To je skôr taliansky fenomén, v Južnom Tirolsku sme na tom ešte dobre. Vidím za tým úplnú liberalizáciu štúdia, v Rakúsku dokonca nie sú ani prijímacie skúšky. Mnohí absolventi architektúry sa však nakoniec venujú niečomu inému. Nemyslím to negatívne, štúdium môže byť základom aj pre iné kreatívne povolania. Moja partnerka tiež vyštudovala architektúru, ale už počas štúdia si vytvorila módnu značku a jej dámske kabelky sa dnes predávajú na všetkých kontinentoch.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.