loďstvu Dohody sa napriek výraznej materiálnej prevahe nedarilo v priebehu prvej svetovej vojny získať kontrolu nad Jadranským morom. Naopak, bolo to rakúsko-uhorské loďstvo, ktoré neustále narušovalo zásobovanie jednotiek Dohody v Albánsku a napádalo talianske pobrežie. Hoci rakúsko-uhorská Kriegsmarine aj loďstvá Dohody disponovali množstvom ťažkých vojnových lodí, napriek tomu sa aktérmi najväčšieho námorného stretnutia na Jadrane počas prvej svetovej vojny stali rýchle krížniky a torpédoborce. Obe strany totiž intenzívne používali námorné míny, čo v krátkom čase urobilo Jadran nebezpečným pre ťažké vojnové lode oboch bojujúcich strán.
Najúčinnejšou zbraňou Centrálnych mocností na mori sa postupne stali ponorky. Ich činnosť spolu so všadeprítomnými mínami spôsobila, že lode Dohody sa hlbšie do Jadranského mora púšťali len zriedka. Ponorky sa stali takou hrozbou, že velenie Dohody pristúpilo k vybudovaniu uzávery, ktorá im mala zabrániť prenikať cez Otrantský prieliv do Stredozemného mora. Základom uzávery boli ozbrojené rybárske trawlery vlečúce ťažké priehradové siete. Rakúsko-uhorské a nemecké ponorky systém pohyblivých sietí prekonať vedeli, ale stálo ich to čas a drahocenné palivo. Rakúsko-uhorská admiralita sa preto snažila zátarasy narušovať nájazdmi menších skupín ľahkých lodí. Takýto prístup však problém neriešil, a preto bol v máji 1917 naplánovaný ambiciózny útok troch rýchlych krížnikov, podporený diverznou akciou dvojice torpédoborcov.
útok na uzáveru
K útoku vyrazili krížniky Novara, Saida a Helgoland večer 14. mája 1917. Vlajkovou loďou bola Novara a formácii velil práve Horthy, vtedy ešte „len“ kapitán radovej lode (hodnosť zodpovedajúca plukovníkovi). Jeden a pol hodiny pred krížnikmi vyrazili pod velením fregatného kapitána (podplukovníka) Johannesa von und zu Liechtenstein do akcie moderné torpédoborce Csepel a Balaton. Krátko po tretej ráno oddiel pred prístavom Valona narazil na malý konvoj sprevádzaný talianskym torpédoborcom Borea. Rakúske torpédoborce ten taliansky nekompromisne rozstrieľali, jednu transportnú loď potopili a ostatné poškodili. Pred štvrtou hodinou, v čase, keď už boli Horthyho krížniky na plánovaných pozíciách, sa torpédoborce otočili na severozápad, aby ich istili pred útokom zo zálohy.
„Rakúske torpédoborce ten taliansky nekompromisne rozstrieľali.“
Krížnikom sa podarilo nerušene zaujať cieľovú oblasť, ale ešte predtým sa rozdelili, aby pokryli čo najväčšiu plochu Otrantského prielivu. Helgoland operoval v jeho západnej časti a odvážil sa dokonca až do Tarentského zálivu. Saida operovala v strede a Novara na východe v blízkosti ostrova Othónoi. O 4:20 ako prvá začala páliť Saida. V krátkom čase potopila tri trawlery. Medzi loďami tvoriacimi uzáveru zavládla panika a zmobilizovaní anglickí a škótski rybári chvatne odsekávali siete. O pár minút neskôr našiel svoj cieľ aj Helgoland. Jeho útok bol o to prekvapivejší, že prišiel z tyla. Päť trawlerov bolo potopených a ďalšie tri zapálené. Novara svoj cieľ hľadala najdlhšie, ale o 5:20 bola úspešná. Päť trawlerov šlo ku dnu a ďalších päť bolo poškodených, z toho jeden neopraviteľne. Rybári sa rozhodne nemienili vzdať bez boja, ale ich obstarožné malé kanóny nemohli rakúsky krížnik vážnejšie ohroziť. Ku cti rakúsko-uhorských námorníkov treba povedať, že svoje obete neponechali osudu, ale na paluby krížnikov bolo z mora vytiahnutých viac než sedemdesiat námorníkov.
„Pri delostreleckom zásahu Novary bol črepinou granátu vážne zranený do hlavy aj Horthy.“
Pred šiestou všetky tri krížniky zamierili k miestu spoločného stretnutia. Novara sa pred pol siedmou ešte stala terčom nepresného náletu talianskeho hydroplánu, ale o siedmej hodine krížniky už v spoločnej formácii mierili ku Kotoru. Situácia sa vzápätí začala komplikovať. K rakúskemu zväzu sa zo severu priblížili jeden taliansky a tri francúzske torpédoborce. Došlo ku krátkej delostreleckej prestrelke, ale torpédoborce sa vzápätí stiahli a obmedzili sa iba na sledovanie Horthyho zväzu.
Krátko pred pol ôsmou Csepel a Balaton narazili na silný zväz pozostávajúci z britských ľahkých krížnikov H.M.S. Dartmouth a H.M.S. Bristol, veľkého talianskeho torpédoborca Aquila a štyroch menších torpédoborcov. Kapitán Liechtenstein o tom odoslal Horthymu rádiogram a snažil sa plnou rýchlosťou silnejšiemu protivníkovi uniknúť. Na mostíku krížnika Dartmouth sa nachádzal samotný veliteľ námorných síl Dohody v Otrantskom prielive, taliansky kontraadmirál Alfredo Acton. K nevyhnutnému boju došlo o štvrť na deväť. Delostrelci na Csepeli a Balatone mohli ťažiť z prítomnosti rádiostanicou vybaveného hydroplánu K153, ktorý koordinoval ich delostreleckú paľbu. V priebehu pätnástich minút torpédoborec Aquila inkasoval zásah do kotolne a zostal bez pohybu. Lichtensteinovým torpédoborcom sa darilo unikať, až kým sa krátko po deviatej pri Drači nepriblížili k brehu ovládanému vlastnými silami. Kryté pobrežnými batériami potom zamierili do Boky Kotorskej.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.