Akcia K a Akcia R: dve perfídne operácie, pri ktorých boli pred šesťdesiatimi siedmimi rokmi na základe rozhodnutia špičiek komunistickej strany zlikvidované stovky mužských i ženských kláštorov.

Keď bol malý, babička mu povedala, že musí byť viac zlý ako dobrý, keď chce prežiť. Je dobré byť zlým. Starká Malcolma MacLarena mu vlastne predpovedala budúcnosť. Niekdajší manažér Sex Pistols a jeden z ideových tvorcov punkrocku, ktorý zomrel 8. apríla vo Švajčiarsku na raritnú formu rakoviny, určite nebol žiadnym netvorom. Jeho priatelia a rodina o ňom hovoria ako o veľmi príjemnom a sladkom človeku.

Komunisti predpokladali, že zničiť rehole nebude na Slovensku úplne jednoduché. Odhadovali, že to potrvá asi 50 rokov a v roku 2000 sme mali byť krajinou bez mníchov.

Filip Šebánek už ako mladý tínedžer hrával na saxofóne s Lacom Déczim, ktorý mu dal prezývku "Noha". Emigroval do Nemecka, no modrá knižka mu zabránila odísť s Déczim do New Yorku. Zostal preto v Nemecku a založil kapelu N.O.H.A., čiže Noise Of Human Art. Po obrovskom úspechu na Pohode sa N.O.H.A. vracia do Bratislavy.

Skoro každý pozná podnikateľské rodiny, ako sú Hiltonovci, Murdochovci či zakladatelia automobiliek Peugeot a Ferrari. No aj u nás na Slovensku sme mali úspešných a ctihodných podnikateľov. Ich mená sú okrem ich potomkov a historikov verejnosti v podstate neznáme.

Trikrát z Nemecka: o sexuálnych škandáloch v cirkvi, či o feministkách, ktoré za prípadmi pedofílie vinia voľný duch 60. rokov...

Aj slovenská literatúra má niekoľkých autorov, ktorí zomreli v mladom veku, a tak nestihli rozvinúť svoje predpoklady. Jedným z nich je prozaik Ján Červeň. Ale jeho dielo, na rozdiel od iných, hoci zostalo torzom, pôsobí uzavreto a celistvo.

Nič v najnovšej Rushdieho knihe Čarodejnica z Florencie nie je úplne skutočné a nič nie je ani celkom vymyslené. Všetko plynie ako vo sne.

Keď som si minulý týždeň prečítal, že Kysucami sa budú plaviť lode, zostal som dosť v šoku. Takmer to vyzeralo, akoby mienkotvorný denník do svojho vydania zaradil recesistickú stranu.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.