Beyoncé, Lady Gaga alebo Taylor Swift. Najobletovanejšie mená na udeľovaní amerických cien Grammy hovoria o tom, že 52. ročník najprestížnejšej hudobnej udalosti tohto roka ovládol komerčný pop.

Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Severská kinematografia od počiatkov - ako tichá voda - brehy myje. Robí to tak od čias Mauritza Stillera, Carla Dreyera, Asty Nielsenovej, Grety Garbo cez Viktora Sjöströma až po Ingmara Bergmana, Liv Ullmannovú, Maxa von Sydowa či bratov Kaurismäkiovcov. Podmyté brehy ovplyvňujú ráz krajiny.

Niežeby sa Salingerovou smrťou pre jeho čitateľov niečo zmenilo - nepublikoval už roky. Ale vraj doma v New Hampshire písal. Určite však nepovolil vydať svoje veci ani post mortem.

Na obálkach kníh vystupuje ako Jozef Urban, ale všetci ho volali Jožo. Jankovia boli v slovenskej umeleckej societe divní – ale Jožovia boli diví. Jožo Nižnánsky, Jožo Ráž, Jožo Urban...

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.

Trikrát z predvolebnej Británie: o nefunkčnom spolužití s moslimami, o vyšetrovaní vojny v Iraku a o nových konzervatívnych témach.

Umelec a inštitúcia k sebe nikdy veľmi nepasovali. Umenie vždy stojí v opozícii k oficiálnemu, vyskakuje, breše a hryzie ho do lýtka či do krku.

Rebríčky patria do ekonomiky alebo športu, teda tam, kde sa niečo dá jednoznačne spočítať alebo zmerať. Určite však nie do literatúry a umenia. Preto nevyhlasujeme „Knihu roka”, ani sa nepokúšame vytvoriť nejaký knižný rebríček.

S otázkou „kde som“ nemá človek spravidla problém, ani keď sa stratí v lese. Stále je vo svojom tele. Ale stačí byť filozofom a z triviálnej otázky je záhada.