Ani Nabokov nepovolil publikovať svoj nedokončený román a teraz v hard-coveri svieti The Original of Laura na pultoch kníhkupectiev, ako nedovyvinuté dieťa, ktoré by potrebovalo mesiace teplo inkubátora, s "vysvetlením" Nabokova juniora, ktorý porušil otcovu poslednú vôľu. Teraz majú čitatelia knihu - poznámky k románu na kartotečných lístkoch, ktoré mala rodina zničiť, ale Dmitri "po veľkom váhaní" rozhodol inak. Veď aj iní rozhodli inak, historicky povedané, taký Max Brod tiež nezničil. A kde by sme bez Brodovej neposlušnosti boli, čo sa modernej literatúry týka! Vydal aj veci, ktoré ozaj nemusel, Kafkova osobná korešpondencia hádam mohla ostať aj osobnou, ako bol už Kundera povedal.
O Salingerovej veľkosti nie je veľmi čo dodať, všetko bolo popísané. Stačí si vziať do ruky Catchera, alebo sa zahĺbiť, stratiť a ochotne sa rozpadnúť na literárny prach pri čítaní jeho poviedok. Pre mňa sa Salingerovou smrťou otvorila brána k poviedke/novele, ktorá vyšla len v týždenníku The New Yorker z 19. júna 1965 a zabrala takmer celé vydanie. Teraz trávim dni virtuálnym listovaním v oskenovaných zažltnutých stránkach, čítaním "Hapworth 16, 1924" a smiechom nad kreslenými vtipmi zo šesťdesiatych rokov, ktoré sú poschovávané medzi chronologicky prvými udalosťami, ktoré vypovedajú o milovanej rodine Glassovcov.
Samozrejme, budú sa ešte diať veci, tie čo sa v takýchto posmrtných prípadoch dejú. Veľké biograficko-oslavné články už boli, aj dojemné osobné opisy drobných zážitkov so Salingerom "ako človekom". Aj mapa New Yorku zostavená podľa dobrodružstiev Holdena Caulfielda v NY Times. Možno ešte pribudne nejaká nová biografia. Predpokladám, že závet nepovolí knižne publikovať žiadne z autorových nevydaných či prípadných nových diel.
Ale uvidíme, ako si s pozostalosťou poradí prítomnosť a budúcnosť. Posledná strana - posledný kartotečný lístok Nabokovovej "Laury" je popísaný siedmimi (a jedným preškrtnutým, nečitateľným) synonymami slova vymazať, zmazať bez stopy.
A pozrime sa, ako to nakoniec dopadlo.
O Salingerovej veľkosti nie je veľmi čo dodať, všetko bolo popísané. Stačí si vziať do ruky Catchera, alebo sa zahĺbiť, stratiť a ochotne sa rozpadnúť na literárny prach pri čítaní jeho poviedok. Pre mňa sa Salingerovou smrťou otvorila brána k poviedke/novele, ktorá vyšla len v týždenníku The New Yorker z 19. júna 1965 a zabrala takmer celé vydanie. Teraz trávim dni virtuálnym listovaním v oskenovaných zažltnutých stránkach, čítaním "Hapworth 16, 1924" a smiechom nad kreslenými vtipmi zo šesťdesiatych rokov, ktoré sú poschovávané medzi chronologicky prvými udalosťami, ktoré vypovedajú o milovanej rodine Glassovcov.
Samozrejme, budú sa ešte diať veci, tie čo sa v takýchto posmrtných prípadoch dejú. Veľké biograficko-oslavné články už boli, aj dojemné osobné opisy drobných zážitkov so Salingerom "ako človekom". Aj mapa New Yorku zostavená podľa dobrodružstiev Holdena Caulfielda v NY Times. Možno ešte pribudne nejaká nová biografia. Predpokladám, že závet nepovolí knižne publikovať žiadne z autorových nevydaných či prípadných nových diel.
Ale uvidíme, ako si s pozostalosťou poradí prítomnosť a budúcnosť. Posledná strana - posledný kartotečný lístok Nabokovovej "Laury" je popísaný siedmimi (a jedným preškrtnutým, nečitateľným) synonymami slova vymazať, zmazať bez stopy.
A pozrime sa, ako to nakoniec dopadlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.