Umelec, ktorý súhlasí a bez odporu pritaká systému a svetu okolo seba, prestáva byť umelcom a stáva sa estrádnym panákom. Zväz umelcov je preto čistý oxymoron, tak ako suchá voda alebo transparentný tender. Tento konflikt je zvlášť vypuklý v časoch, keď štát a jeho inštitúcie opantá predstava, že okrem toho, že môžu niečo napomôcť, mali by i rozhodovať o tom, čo je a čo nie je dobré či správne. V umení či v jazyku. Komunistické inštitúcie boli potrebou takého selektovania posadnuté rovnako obsesívne ako detektív Monk udržiavaním čistoty alebo ako náš premiér urážaním novinárov.
Mäkkohlaví boli jednou zo skupiniek, ktoré vznikli v osemdesiatych rokoch ako výsmech a opozícia oficiálneho. Skupina Mäkkohlavých nebola zjednotením autorov žijúcich a tvoriacich mimo Prahy, a nebola ani náhodným spojením vyplývajúcim z osobných vzťahov a priateľstiev. Už úvodný manifest skupiny je zmesou chuligánstva, recesie a poézie, zmesou, ktorej chuť si užijete pri prehliadke vystavených diel.
Názov skupiny je reakciou na Tvrdohlavých, ktorá zastrešovala nástup pražskej postmoderny. K vyhraneniu voči Tvrdohlavým sa viaže i pravidlo zakazujúce členom skupiny Mäkkohlavých maľovať choboty, ktoré boli identifikované ako hlavný spoločný znak skupiny Tvrdohlavých. Takto to vyzerá, keď si konceptualista robí srandu z postmodernistov.
Čo mi tak trochu stále vŕta v hlave, je bod manifestu, hovoriaci o tom, že „svojimi díly chtějí Měkkohlaví dojímat“. Veta, ktorá je zrazu taká iná ako vety „členové skupiny nenávidí členy jiných skupin“ alebo „v případě nebezpečí se skupina okamžitě rozpustí“. Veta, pri ktorej si nie ste istí. Mám to brať doslova, alebo ide iba o ďalšiu recesiu? Na prvý pohľad je to jasný vtip. Konceptualisti a dojímať? A potom sa na výstave poriadne obzriete okolo seba a uvidíte, že je tu rozum aj cit. Možno je to tým, že dojatie nie je to pravé slovo. Zdrojom poetiky členov skupiny nie je nevyhnutne sentimentálne dojímanie sa, ale úprimnosť a hravosť, nikdy sa nekončiace hľadanie a otvorenosť voči svetu okolo seba.
Výstava v Pálffyhho paláci je veľmi „hustá“. Nainštalovaná v jednej miestnosti na treťom poschodí trpí trochu nedostatkom priestoru. Umocňuje pocit zomknutej skupiny, hrozí však tým, že niektoré práce alebo aj autori uniknú. Farebne dominujúce mesmerizujúco očarujúce hypnotické obrazy Petra Kvíčalu vás k sebe pritiahnu hneď, ako vstúpite do miestnosti. Stačí sa otočiť na päte a ocitnete sa zoči-voči kresbám Milana Maura, čierno-bielym básničkám o človeku a prírode. Ako napríklad Pohyb vodomerky 1996, ku ktorému autor píše „V Plzni Ječné ulici jsem 15. 6. 1996 mezi sebe a bazén umístil sklo. Na něj jsem pak patnáct minut zakresloval pohyb vodoměrky na hladině.“ Pár úkrokov vpravo a ste zoči-voči Hlinou maľovaným obrazom od Mariana Pallu. Znovu obrat na päte, a keď sa vám prestane krútiť hlava v zdrapoch papiera pretavených na obraz, rýchlo rozpoznáte Otisa Lauberta. Dva ďalšie kroky a ste späť pri vchode, kde vás víta dvojportrét skupiny. Fotografia Jiřího Šiguta, na ktorej sú všetci členovia skupiny nasnímaní na jednom negatíve a podobu verne zachytávajúca skupinová maľba Mariana Pallu.
Galéria mesta Bratislava nám opäť priniesla silný zážitok. K výstave, premiéra ktorej bola v Mestskej galérii v Plzni, bol vydaný výpravný katalóg či skôr knižka, ktorá sa vďaka podpore zrejme fungujúcich inštitúcií predáva za cenu dvoch café latte vo viedenskom Starbucks. Určite si ju kúpte. Je takmer stopercentne isté, že sediac doma v kresle v nej objavíte niečo nové. A pekné.
Výstava Měkkohlaví, ktorej kurátorom je Jiří Valoch, potrvá v Pálffyho paláci GMB do 14. marca 2010.
Autor je fotograf – krajinkár.
Mäkkohlaví boli jednou zo skupiniek, ktoré vznikli v osemdesiatych rokoch ako výsmech a opozícia oficiálneho. Skupina Mäkkohlavých nebola zjednotením autorov žijúcich a tvoriacich mimo Prahy, a nebola ani náhodným spojením vyplývajúcim z osobných vzťahov a priateľstiev. Už úvodný manifest skupiny je zmesou chuligánstva, recesie a poézie, zmesou, ktorej chuť si užijete pri prehliadke vystavených diel.
Názov skupiny je reakciou na Tvrdohlavých, ktorá zastrešovala nástup pražskej postmoderny. K vyhraneniu voči Tvrdohlavým sa viaže i pravidlo zakazujúce členom skupiny Mäkkohlavých maľovať choboty, ktoré boli identifikované ako hlavný spoločný znak skupiny Tvrdohlavých. Takto to vyzerá, keď si konceptualista robí srandu z postmodernistov.
Čo mi tak trochu stále vŕta v hlave, je bod manifestu, hovoriaci o tom, že „svojimi díly chtějí Měkkohlaví dojímat“. Veta, ktorá je zrazu taká iná ako vety „členové skupiny nenávidí členy jiných skupin“ alebo „v případě nebezpečí se skupina okamžitě rozpustí“. Veta, pri ktorej si nie ste istí. Mám to brať doslova, alebo ide iba o ďalšiu recesiu? Na prvý pohľad je to jasný vtip. Konceptualisti a dojímať? A potom sa na výstave poriadne obzriete okolo seba a uvidíte, že je tu rozum aj cit. Možno je to tým, že dojatie nie je to pravé slovo. Zdrojom poetiky členov skupiny nie je nevyhnutne sentimentálne dojímanie sa, ale úprimnosť a hravosť, nikdy sa nekončiace hľadanie a otvorenosť voči svetu okolo seba.
Výstava v Pálffyhho paláci je veľmi „hustá“. Nainštalovaná v jednej miestnosti na treťom poschodí trpí trochu nedostatkom priestoru. Umocňuje pocit zomknutej skupiny, hrozí však tým, že niektoré práce alebo aj autori uniknú. Farebne dominujúce mesmerizujúco očarujúce hypnotické obrazy Petra Kvíčalu vás k sebe pritiahnu hneď, ako vstúpite do miestnosti. Stačí sa otočiť na päte a ocitnete sa zoči-voči kresbám Milana Maura, čierno-bielym básničkám o človeku a prírode. Ako napríklad Pohyb vodomerky 1996, ku ktorému autor píše „V Plzni Ječné ulici jsem 15. 6. 1996 mezi sebe a bazén umístil sklo. Na něj jsem pak patnáct minut zakresloval pohyb vodoměrky na hladině.“ Pár úkrokov vpravo a ste zoči-voči Hlinou maľovaným obrazom od Mariana Pallu. Znovu obrat na päte, a keď sa vám prestane krútiť hlava v zdrapoch papiera pretavených na obraz, rýchlo rozpoznáte Otisa Lauberta. Dva ďalšie kroky a ste späť pri vchode, kde vás víta dvojportrét skupiny. Fotografia Jiřího Šiguta, na ktorej sú všetci členovia skupiny nasnímaní na jednom negatíve a podobu verne zachytávajúca skupinová maľba Mariana Pallu.
Galéria mesta Bratislava nám opäť priniesla silný zážitok. K výstave, premiéra ktorej bola v Mestskej galérii v Plzni, bol vydaný výpravný katalóg či skôr knižka, ktorá sa vďaka podpore zrejme fungujúcich inštitúcií predáva za cenu dvoch café latte vo viedenskom Starbucks. Určite si ju kúpte. Je takmer stopercentne isté, že sediac doma v kresle v nej objavíte niečo nové. A pekné.
Výstava Měkkohlaví, ktorej kurátorom je Jiří Valoch, potrvá v Pálffyho paláci GMB do 14. marca 2010.
Autor je fotograf – krajinkár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.