Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Akurát čítam o štúdii, ktorá zistila, že človek dosahuje svoj fyzický aj mentálny vrchol vo veku 24 rokov. Úžasné! Miestne médiá publikujú články o tom, ako zakryť šediny pri hľadaní práce a čo si pri tom obliecť, ako hovoriť. Mladí jednoducho vedia všetko lepšie, a ak budete prijateľne cool, možno vás aj zamestnajú. Alebo nie – je to na nich. My štyridsiatnici sme už odpísaní, hoci mnohí z nás statočne investujú do rekonštrukcie vzhľadu. Bez skalpelu a botoxu to vraj ani nejde. A ak nie ste v štyridsiatke finančne za vodou, je takmer isté, že vás čaká temná a ponurá budúcnosť, nápadne podobná čiernobielym filmom o stredovekých morových ranách. Nie, niet nádeje, sociálny darwinizmus postupne všetkých požerie.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Fajčím cigaretu na ulici, ktorá vyzerá ako ulica plná zadných vchodov v americkom filme. Obzerám sa, či neuvidím pár „bezďákov“ pri ohníčku zo smetí. Nie, toto je Rusko, uvedomujem si. Ruská zima stále nič, a tak fajčím pomaly pred návratom na hotelovú izbu a rozmýšľam o novom gode. Včera búchali ohňostroje nad Moskvou, pár dní predtým bomby vo Volgograde, teraz je noc a pokoj a my mierime na Kaukaz. Pozrieť sa na kopce. Pozrieť zospodu. Nezvyk. Zhora to pôjde až vtedy, keď bude môcť môj malý syn sedieť v tom turistickom ruksaku. Nesťažujem sa, nemenila by som, len ticho rozjímam.

Ako sa civilizácia na vrchole, ktorá už dosiahla takmer všetko, môže udržať v chode a nezahynúť nudou? Tým sa zaoberá román Hráč, ktorý by sa mohol spolu so seriálom o pirátoch a novým filmom od tvorcov Matrixu stať jednou z popkultúrnych udalostí roka 2014.

Poľský film Dozvuky (Poklosie), ktorý sa koncom roka hral v slovenských kinách a vyvolal v tunajšej tlači pochvalné recenzie, bol v Poľsku kasový prepadák.

Jeseň býva na Slovensku na filmové festivaly bohatá. Cinematik, Áčko, Filmový festival inakosti, Ekotopfilm, MFF Bratislava a tiež – už po štrnásty raz – medzinárodná prehliadka dokumentárnych filmov Jeden svet.

Je to porno alebo to je umenie? S touto otázkou prichádzajú do kina mnohí diváci na film Larsa von Triera Nymfomanka. Hlúpa otázka, no tvorcovia filmu si za to môžu sami.

Hľadiská slovenských kín momentálne plní čierna komédia Martina Scorseseho, Vlk z Wall Street. Film, ktorý inšpiroval skutočný príbeh finančného podvodníka Jordana Belforta, nanovo otvoril debatu o chamtivosti finančníkov. Prečo ich išlo tak málo sedieť?

Keď som známym oznámila, že budem niekoľko týždňov bývať a pracovať v Chicagu, s miernym dešpektom pokrútili nosom. Lebo je to druhé najväčšie poľské mesto na svete; bašta demokratov i režisérov apokalyptických filmov; metropola, kde vietor nikdy neprestane a s hromadou mrakodrapov a fastfoodov k tomu. No všetci dodali, že je to domov amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa tu pred rokmi venoval tomu, čomu ja dnes – komunitnému organizovaniu.