Písanie o poézií je niekedy samo poéziou. Je to tak napríklad v denníkovom texte Petra Zajaca, ktorému dal podnadpis Poetický diár 2012.

KNIHA Jiŕí Dvořák: Rostlinopis (Baobab, 2012) Rostlinopis Jiřího Dvořáka je knižka pre zvedavcov. Na prvý pohľad sa zdá, že je len o rastlinách, no pri čítaní človek zistí, že je to omyl. Narazí totiž i na zvieratká. Jedno z nich je napríklad leňochod. Ten sa dokáže zelenať a dokonca i žltnúť. Nie, nie je to preto, že zjedol pokazenú slivku, marhuľu a či inú bobuľu, ale preto, že „Lenochod má sinice. Sinice mají lenochoda.“

David Howel Petraeus stál dlho na takom vysokom piedestáli, až sa zdalo, že naňho nedosiahnu ani reči neprajníkov. Vyznávač harmonického rozvoja tela i intelektu, legendárny vojenský veliteľ z Afganistanu aj z Iraku, ambiciózny a výkonný šéf CIA budil dojem, že vo svojom diári nemá už ani hodinu voľnú. Očividne mal.

Vo filmoch pôsobia tajné služby ako všemocné a vševediace organizácie. No príbeh americkej CIA, ktorá v týchto dňoch púta pozornosť svetových médií, je skôr o byrokratickom chaose a opakovaných prešľapoch. Čo hovorí ekonómia o zlyhaniach tajných služieb?

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia. Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.

Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

Americký novinár, spisovateľ a nositeľ Pulitzerovej ceny Tim Weiner nedávno navštívil Slovensko na pozvanie Nadácie Tatra banky a týždenníka Slovak Spectator. Porozprávali sme sa s ním o dejinách CIA, ktorej činnosť novinársky pokrýva.

Jonáš Záborský platil v slovenskej literatúre dlho za národného hriešnika. Vladimír Mináč ho dokonca označil za profesionálneho prebehlíka. Až Oskár Čepan o ňom napísal, že je najpevnejším orientačným bodom slovenskej literatúry tretej štvrtiny devätnásteho storočia. Významná časť Záborského diela ostávala dlho neznáma. Jeho súborné dielo vyšlo knižne prvý raz v roku 1954, takmer sto rokov od vzniku.

Riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) Václav Macek má pravdu, že 22. ročník nie je nijaké okrúhle výročie Mesiaca fotografie. No o to ani nejde. Tentoraz je dôležitá cesta, nie cieľ.

Who Is Harry Nilsson? ‒ tak znie prvá časť názvu dokumentárneho filmu o americkom hudobníkovi, ktorého takmer každý pozná podľa jeho piesní, ale nevie si spomenúť na jeho meno.