Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Návrat básnikov na Slovensku

.peter Zajac .časopis .literatúra

Písanie o poézií je niekedy samo poéziou. Je to tak napríklad v denníkovom texte Petra Zajaca, ktorému dal podnadpis Poetický diár 2012.

14. marca, štvrtok, KC Dunaj.
To už tu Marián Kubica nebol. Dňa 26. februára odvisol nohami vo vzduchu. Nedočkal sa knižky Hromboid, ktorej projekt prezentoval s Ferom Guldánom 21. novembra 2010 vo Svätom Jure. Vynoril sa vtedy ako bradatý permoník spoza dvier, v rukách držal šepkársky papier s textom, hromboidne recitoval. Nedočkali sme sa ani my na Mimoriadnom literárnom klube v KC Dunaj, plnom rozpakov z ešte priveľmi čerstvej smrti. Bohvie, kde tá kniha putovala ako túlavý pes, kým sa k nám dostala a uzavrela oblúk jedného básnického života. Na jeho začiatku je snímka z krčmy Obuvník z roka 1980, publikovaná v tohtoročnom prvom čísle Fragmentu. Je na nej Marián Kubica, Miloš Žiak a medzi nimi štýlovo neznáma slečna. Je to rimbaudovská fotografia, plná očakávania dvoch básnikov na štartovacej čiare. Ako to už býva, z jedného sa stane zajakavý básnik, z druhého obchodník. Zajakavý básnik dozajakal. V nedeľu vyplával na more, ďaleko za bóje. Napísal o tom už predtým dve básne, prvú, Mier, v roku 1980, ale vtedy nevyšla, jeho básnické dvojča ju predsa len zverejnilo aspoň o dvadsaťpäť rokov neskôr, ale to sa už Marián Kubica zajakal ináč, v básni  Ši..ku..lov .. mier (s .. Mihalkovičom) .. . Vyrovnal si svoj účet s poéziou, a osobitne so slovenskou, mŕtvou vodou, za ktorou už nenasledovala tá živá:  
Mier

Z bývalých bojov zostali bóje,
za ktoré sa nepláva...

Ši..ku..lov .. mier (s .. Mihalkovičom) ..

Z .. bývalých .. bojov .. / Nám .. zostali ..
Bóje .. /Za .. ktoré .. sa .. / Nepláva .. /


23. marca, piatok, mail.
Básnik života Fero Guldán mi posiela mail s textom Stromček života večne zelený: „Milan Adamčiak je svetový unikát. Ladí potôčiky pod Štiavnicou, keďže rozumie hudbe v jej prapôvodnom stave. Preloží kameň na kameni, nezostane v potoku, a voda hrá hudbu, ako ju jej prikomponoval. V Japonsku ho za to zbožňujú, tu nemá ani na čaj. Vďaka jeho záberu bol na Slovensku John Cage, bratislavskú konferenciu Etika a politika na hradnom nádvorí otváralo jeho Transmusic comp. S mojím dieťaťom, keď bolo ešte malé, sme boli na jeho akcii v Botanickej záhrade, kde doplnil v auguste rozradostený orchester hymnou na exotických kvetoch, pred Lafranconiho vilou, bzučiakom na dlhej šnúre, ktorý ich adamčiakovsky doplňoval. Keď si zabudol violončelo na otvorenie našej výstavy obrazov s Jožkom Tihányim, pred nabitou sálou Galérie Cypriána Majerníka svoj part odohral a odbručal pantomimicky.
Osamelé sa to môže iba zdať. Veď aj Gusto Dobrovodský nastavoval v lese činel na strome hromu, a zúčastnil nás tak na procese bojovnosti, slobody a účasti. Nezabudnem na tie rána, keď o deviatej hodine vrazil do Diery (môj pivničný ateliér na Námestí 1. mája 8) a zavelil: Fero, ty maľuj a ty, Eva, zober gitary a ideme do Sedlákov.
Marián Kubica venoval celého seba slovám, deleniu, ob-chádzaniu a v-chádzaniu, upriadal a spriadal svojím jazykom výpoveď a hájil to zázračné. Že skutočná tvorba je iba tá naozaj neopakovateľná, neukradnutá, nefalšovaná, prelezená, oskokovaná všetkými lanami a lankami. Najprv spretŕhaná, potom vykomponovaná spôsobom, na ktorý sa vydajú iba niekoľkí jedinci.“

19. mája, sobota, Deň múzeí, Zahorian Gallery.
Milan Adamčiak má práve vernisáž svojej experimentálnej poézie v knihe Archív I. Druhý diel Archívu bude tvoriť konkrétna poézia a tretí grafické partitúry a hudobné projekty. Polieva ju živou vodou obnoveného záujmu, hrá na xylofón z konzerv, bubnuje o podlahu, fidliká na akýchsi domáckych chagallovských husličkách. Pridáva sa Jiří David, potom aj Michal Murín. Okolo tiahnu rozjasané davy hokejových fanúšikov. Vyhrali sme. Je to pohyblivý sviatok Milana Adamčiaka, človeka zraku, sluchu, hmatu, zvuku, obrazu, písma, hudobníka, výtvarníka, básnika. Neskôr hovorí o slobode Thyla Ulenspiegela, Hodžu Nasreddina, Baróna Prášila, Kocúrkovčanov, o poézii detskej riekanky: „Strč prst skrz krk“. Aj o vlastnej slobode, ktorú objavil v experimentálnej poézii šesťdesiatych rokov. Milan Adamčiak je na celoročnom turné: Zahorian Gallery, Tranzit, Design factory, Gandy Gallery, Neue Sachsische Galerie v Chemnitzi, Galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Michal Murín sa stará, aby Milan Adamčiak nezablúdil v lese, je predsa len podvratný živel, ako si to sám vpísal do vienka v názve jedného z prvých textov Archívu I:
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n
n n n n n n n n n n n n n n n

30. augusta, štvrtok, Galéria 19.
Výstava obrazov Ladislava Nováka. Jeho obludárium a bestiárium vyskladal z bratislavských zbierok kurátor Marian Meško. Novák bol častým cieľom letných spanilých jázd bočkayovcov, mudrochovcov a kordošovcov na Moravu. Bol štedrý a jeho obrazy patria k pýche každého lepšieho bratislavského výtvarníka. Patril k výberovému príbuzenstvu Bohumily Grögerovej a Josefa Hiršala, Jiřího Kolářa, Vladimíra Burdu, Emila Juliša, Václava Havla, Jiřího Valocha – ale aj Milana Adamčiaka. Experimentálnu poéziu prestal robiť začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa pred ním zavreli brány rozhlasu, kde dostávali jeho texty hlas. Teraz sa šíri galériou šepot Božidary Turzonovovej a Lucie Hurajovej, meniaci sa ako v rytme perkusií na staccatovité klopkanie slov, nesie so sebou veľkú silu emocionálnych významov, striedavo hravú radosť a zvieravú úzkosť:    
na kon ci  na kon ci
na kon ci  na kon ci

na konci neni na konci neni!
na konci neni?

na kon ci   na konci
na kon ci   na konci

a na konci toho konce
a na konci toho na konce?
a na konci toho na konce?
a na konci toho nakonce?

a na konci toho na konce?

Tranzit, piatok 14. septembra:
Výstava Gusta Dobrovodského, rodného undergroundového brata v smrti Andreja Stankovského, Marcela Strýka a Vladimíra Archleba, pokropená po rokoch mŕtveho ticha živou vodou fotografií, textov, pesničiek. Atmosféra letného Tranzitu, drevené stoly, misky s gulášom, chlieb, horčičáky s vínom. Okolo sa mihne Jirko Olič, po rokoch to poteší. A ako vždy Fedor Matejov. Poézia je sito s okami rozličnej veľkosti. Ako texty Gusta Dobrovodského:
Krása je len iný
malý kúsok hnusu
ako keď zakrútiš
hovno do obrusu
výšivky strácajú
svoju vlastnú tvár
a riť sa tvári
ja som nesral.

25. októbra, štvrtok, Grössling.
Výstava Bety K. Majerníkovej, šperkárky, speváčky a textárky skupiny Noisecut má predohru v utorok 22. mája, ale o tom sa ťažko hovorí aj píše, jej smrť je neuchopiteľná. Ako hovorí Henri Michaux, človek je tvorom záhybov, rýchlosť na priamke ho zabíja. Čierna voda – mŕtva voda. Akoby Bety Majerníková čosi tušila, keď si želala mať výstavu v parnasistickom Grösslingu. Prázdny bazén sa zmenil na akvárium. Ľudia sa v ňom pohybujú ako ancistrusy, zanechávajú čiary na dne, kde sú zaliate do skla šperky namiesto drviny, štrku, kameňov, koreňov, rastlín. Do toho znie ako echo otázka Longitalu: A to je všetko?  A ako vzdialená ozvena hlas Deža Ursinyho, tentoraz so slovami Jána Štrassera: O tebe, pre teba, s tebou. Život ľudí, život metafor, čierne mlieko básnika Paula Celana v slovách Bety Majerníkovej:
A potom na chvíľu
Sčernelo more
A potom na chvíľu stmavlo nebo

29. októbra, nedeľa, CD.
Živé kvety s Luciou Piussi, doma, v stíšenej atmosfére jej piesní:
Môžem byť znovu sama sebou
Sama sebou
Byť znovu sama sebou
Sama sebou

Môcť byť konečne sám sebou. Živá a mŕtva voda poézie 2012. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite