To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Štyri dni, tri zápasy, šesť bodov, a pri troche šťastia ich mohlo byť deväť. Do trojzápasu sme vstúpili výbornou prvou tretinou proti Metalurgu Novokuzneck, dali sme gól a vyzeralo to celkom sľubne. Lenže v druhej tretine otočili na 1:2 a hoci sa nám podarilo vyrovnať, v tretej tretine sme to neudržali a prehrali sme. Škoda, lebo herne sa mi zdali jedným z najslabších mužstiev, aké tu zatiaľ hrali. Ale po nás porazili aj Lev Praha a CSKA Moskva, takže asi to nebola náhoda. Oni asi nehrajú najlepší hokej, ale sú veľmi efektívni.

Spolu s chladným počasím sa v prvú októbrovú nedeľu do Bratislavy vrátili aj ambiciózni nórski mladíci Leprous. Tí patria, aj vďaka minuloročnému albumu Bilateral, k tomu najlepšiemu, čo sa v súčasnosti dá vidieť a zažiť na poli tvrdej gitarovej hudby.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Zrejme jednou z najčastejších diskusií na tému Kuba je otázka, či možno na tunajšiu realitu aplikovať termín „socialistická“. Pre tých z nás, čo sme boli vychovaní knihami marxizmu, manuálmi vedeckého komunizmu a zväzkami Leninových spisov, je dosť tažké spájať kubánsky model s tým, čo sa v tých knihách píše. Keď sa ma na to niekto spýta, zvyknem odpovedať, že žijeme v štátnom kapitalizme, alebo, ak sa to tak dá vôbec nazvať, v straníckom feudalizme, pod nadvládou rodinného klanu.

Práve v časoch bolestivých ekonomických kríz sa rodia inovácie, ktoré sú základom budúcej prosperity. Slovensko však zatiaľ svoje šance skôr premrháva. Politici síce radi rečnia o škandinávskom vzore, ale takmer vôbec sa ním neinšpirujú.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

Spoločné zasadania českej a slovenskej vlády sa ešte nekonali, ale už za prvej vlády Roberta Fica bola top témou jeho stretnutí s Topolánkom najmä energetika. A nezostalo len pri deklaráciách. Zmluva o spoločnom podniku medzi pološtátnym ČEZ-om a stopercentne štátnym JAVYS-om (Jadrová vyraďovacia spoločnosť), podpísaná v roku 2009, bola prezentovaná ako výber „strategického partnera“ pre výstavbu piateho bohunického bloku. Bez medzinárodného tendra, samozrejme, ktorý vraj nie je potrebný...