Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?

V aktuálnej diskusii o zvyšovaní platov učiteľov zaznela – a hneď aj rýchlo zanikla – požiadavka ministra financií Petra Kažimíra, aby sa platy nedvíhali plošne, ale podľa výkonu učiteľa.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Vraj je národným jedlom Bieloruska. Nebyť bryndzových halušiek, určite by sa stala jedným z horúcich kandidátov aj na to naše. Niekde ju volajú zemiaková baba, niekde haruľa a inde zas celkom obyčajne – zemiaková placka.

Býčí zápasy nejsou sport. Nikdy jím být neměly. Je to tragedie. Velká tragedie. Tragedií je smrt býka. Hraje se ve třech pevně stanovených aktech.

V Turecku, v Egypte či v Tunise ich môžeme zazrieť, ako si vo veľkých trsoch hovejú na palmách a hojdajú sa vo vetre. Nomádi ich volajú „chlieb púšte“, my ich nazývame jednoduchšie – datle.

Pracovníci s najnižšími platmi v americkom hospodárstve dostanú pridané –pokiaľ si udržia svoje zamestnanie. Nedávny návrh prezidenta Obamu na zvýšenie minimálnej mzdy na 9 dolárov, prednesený vo výročnom prejave o stave Únie, vyvolal celú vlnu reakcií.

Deti pristupujú k matematike väčšinou s nadšením. Ale niekde po ceste sa stane, že sa im znechutí. Možno preto, že od určitého momentu jej prestanú rozumieť. Boli týždeň doma choré s angínou alebo učiteľ prebehol látku prirýchlo, alebo pol roka suplovala matematiku dejepisárka. Mohli by sme po¬vedať, že im ušiel „matematický vlak“.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Veľkým búrkam a vetrom dávajú meteorológovia vlastné mená. Aj pre budúcnosť tak budeme vedieť, že vyčíňanie vetra a dažďa, ktoré minulý týždeň zasiahlo New York, New Jersey a ďalšie časti východného pobrežia Spojených štátov, sa volalo Sandy. Rodové stereotypy sa tu búria: pre taký víchor by to chcelo nejaké tvrdé mužské meno. Aj mnohé minulé hurikány však mali ženské mená, napríklad Irene, a niektoré urobili ešte oveľa viac škody, tak ako pred siedmimi rokmi hurikán Katrina. Ten zničil veľkú časť mesta New Orleans a v Lousiane a v okolitých amerických štátoch pripravil o život takmer dvetisíc ľudí.