Keby som nestretla Františka Tugendlieba, môj život by vyzeral úplne inak... Vo svojich sedemnástich som sa k nemu dostala na hodiny spevu.

Rozhovory v novinách a časopisoch majú tú nevýhodu, že čitateľ nemôže položiť svoje otázky. Tentoraz to bude inak. Svoje otázky môžete klásť na www.pandorabots.com (kliknite na „most popular“) a na www.abenteuermedien.de/jabberwock.

Pod pokrievkou lenivého leta sa na nás ako luna za lunou valí udalosť za udalosťou.

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Príbeh lustrácií, podobne ako iné príbehy tohto typu, nemožno uzavrieť inak než bodkou. Tieto riadky píšem vo štvrtok 18. októbra 1990. Predvčerom som sa vrátil z Prahy zo zasadnutia najvyššieho orgánu Občianskeho fóra. Volá sa Kolégium a stretávajú sa na ňom všetci ministri a predstavitelia parlamentu za Občianske fórum s čelnými funkcionármi OF. Jedným z bodov rokovania bola téma lustrácií kandidátov na významné úrady, ktoré majú byť obsadené po komunálnych voľbách v novembri t. r.

Mcdonaldovská strava, menovite syrový hamburger, chutili inak pred rokom 1994 a inak po ňom. Vtedy sa totiž Vincent (John Travolta) a Jules (Samuel L. Jackson) vo filme Pulp Fiction – historky z podsvetia, sediac v aute, v ktorom sa krátko po kultovom rozhovore dokrvava rozprskla ľudská hlava s mozgom, rozprávali: „A víš, jak říkaj v Paříži…

V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

„Vo farbe, a s dobrým koncom,“ – tak promuje nové uvedenie Casablancy televízna stanica vlastnená milionárom nie nepodobným Donaldovi Trumpovi vo filme Gremlins 2, inak dávno zabudnutom kuse Hollywoodu sklonku osemdesiatych rokov. Jedna z tisícov reminiscencií, absurdný odkaz, ktorý však o Casablance v kontextoch kinematografie vypovedá viac, akoby sa mohlo zdať.

Ku grónskemu tajomstvu ma priviedla moja stará záľuba. Záľuba v štátoch, ktoré štátmi nie sú, v oblastiach, ktoré nie sú uznané alebo sa inak vznášajú v neistote. Výsledky trieštenia Sovietskeho zväzu ako Podnestersko som v Bruseli nenašiel zastúpené, tak som si vybral Grónsko.

Česko v poslednom čase zažíva nárast neonacistických pochodov, pri ktorých nejde len o kvázi neškodnú manifestáciu frustrácie ultrapravičiarov.