Dňa 21. júna odovzdala dánska kráľovná Grónčanom dokument o samospráve, jej kráľovský manžel predniesol vlastné básne, „Ódu na Grónsko“ a „Ľadová čiapka“. Najväčší ostrov na svete vystúpil už v roku 1985 z Európskeho spoločenstva, zdá sa, že teraz vystúpil z Dánska. Nová vláda Inuitov chce nezávislosť, písali noviny.
Obrátil som sa na zastupiteľstvo Grónska v Bruseli, no dlho som sa k nim nevedel dostať. Oficiálna mailová adresa bola mŕtva, pri telefonátoch v pracovný deň telefónna centrála oznamovala, že Grónčania „by už mali prísť každú chvíľu“ alebo „asi sú už preč“. Až kým sa zrazu v aparáte neozval hlas – príslušníčka dánskej menšiny v Grónsku. Pani Sørensen povedala, že sa tam práve všeličo mení, nech počkám na príchod novej šéfky. Znelo to, ako by mali padať hlavy. Chcel som tam zájsť. Bruselskí exoti sú zvyčajne vysadení na rozdávanie prospektov, no pani Sørensen mi prísne zakázala, aby som prišiel. O dôvod viac tam ísť.
Bol to blok kancelárií vedľa dánskeho zastupiteľstva, v centre európskej administratívnej púšte. Vlajočka s ľadovým medveďom – bol som tu správne. Prišiel som počas hlavného pracovného času. Nezazvonil som pri vchode, ale prešmykol som sa dnu za jedným serióznym pánom.
Vo výťahu boli vypísaní všetci nájomníci. Na dvoch poschodiach bol „Siemens“, „Greenland Representation“ bolo na prvom poschodí. Stlačil som jednotku a nič. Na všetky ostatné poschodia sa dalo ísť. Vystúpil som na trojke, na dosť vyprázdnenom poschodí tiež dosť autonómnych Faerských ostrovov. „Je tu Grónsko?“, spýtal som sa nevinne. „Nie, tam už dnes asi nikoho nenájdete.“
Naspäť vo výťahu som si všimol kovovú tabuľku. Patrila Grónsku. Postláčal som ju, no bezvýsledne. Zrazu som si všimol, že v tej kovovej tabuľke bliká oko kamery. Márnosť šedivá, žeby si ma Grónčania natáčali? Žeby ma tento polárny národ celý čas pozoroval? Zostalo mi nevoľno. Skúsil som to úzkym únikovým schodiskom. Márne, na grónskom poschodí bol dokonca zamknutý aj núdzový východ. Grónčania naozaj nechcú s nikým hovoriť, pomyslel som si.
Medzitým som si vyhliadol inú neistú oblasť, „Tureckú republiku Severný Cyprus“, ktorú ako štát uznalo len Turecko. Vedúci bruselského zastupiteľstva ma prijal s mediteránnou vitalitou. Z kožených kresiel sme hľadeli dolu na nákupnú ulicu „Louise“. Schôdzka bola upokojujúco normálna, dali mi prospekty. Jeden z názvov brožúr vystihoval situáciu: „Tureckí Cyperčania – vylúčení občania EÚ“.
Oficiálne je celý Cyprus členom EÚ. A 260 tisíc tureckých Cyperčanov tam chce patriť tiež. Iba málo štátov uznáva turecko-cyperský pas. Napríklad Veľká Británia, kde žije 100-tisíc obyvateľov turecko-cyperského pôvodu. V Bruseli je ich ledva zo desať.
V súčasnosti sa opäť rokuje o znovuzjednotení, „naším cieľom je ukončenie rokovaní v tomto roku.“ Takto by sme sa mohli, dúfa ich zástupca Yalçin Vehit, dostať do EÚ bez žiadosti o prijatie.
Po čase som telefonoval so zástupkyňou Grónska. Lida Skifte Lennert, Inuitka, zastávala svoj úrad už pol roka. Telefonát bol nudný. Dohoda o rybolove a spolupráca s EÚ v oblasti vzdelávania, „samospráva neznamená nezávislosť“.
Spýtal som, či k nim prichádza veľa turistov – pozrieť sa na klimatické zmeny. Pani Lennert odpovedala, že na klimatické zmeny nie je kompetentná, tie má na starosti oddelenie v Nuuk. Najväčším problémom Grónska je alkohol, písalo sa v novinách. Žeby v tom bolo celé tajomstvo? Grónske chápanie hlavného pracovného času by som v každom prípade doprial všetkým pracujúcim na svete.
Obrátil som sa na zastupiteľstvo Grónska v Bruseli, no dlho som sa k nim nevedel dostať. Oficiálna mailová adresa bola mŕtva, pri telefonátoch v pracovný deň telefónna centrála oznamovala, že Grónčania „by už mali prísť každú chvíľu“ alebo „asi sú už preč“. Až kým sa zrazu v aparáte neozval hlas – príslušníčka dánskej menšiny v Grónsku. Pani Sørensen povedala, že sa tam práve všeličo mení, nech počkám na príchod novej šéfky. Znelo to, ako by mali padať hlavy. Chcel som tam zájsť. Bruselskí exoti sú zvyčajne vysadení na rozdávanie prospektov, no pani Sørensen mi prísne zakázala, aby som prišiel. O dôvod viac tam ísť.
Bol to blok kancelárií vedľa dánskeho zastupiteľstva, v centre európskej administratívnej púšte. Vlajočka s ľadovým medveďom – bol som tu správne. Prišiel som počas hlavného pracovného času. Nezazvonil som pri vchode, ale prešmykol som sa dnu za jedným serióznym pánom.
Vo výťahu boli vypísaní všetci nájomníci. Na dvoch poschodiach bol „Siemens“, „Greenland Representation“ bolo na prvom poschodí. Stlačil som jednotku a nič. Na všetky ostatné poschodia sa dalo ísť. Vystúpil som na trojke, na dosť vyprázdnenom poschodí tiež dosť autonómnych Faerských ostrovov. „Je tu Grónsko?“, spýtal som sa nevinne. „Nie, tam už dnes asi nikoho nenájdete.“
Naspäť vo výťahu som si všimol kovovú tabuľku. Patrila Grónsku. Postláčal som ju, no bezvýsledne. Zrazu som si všimol, že v tej kovovej tabuľke bliká oko kamery. Márnosť šedivá, žeby si ma Grónčania natáčali? Žeby ma tento polárny národ celý čas pozoroval? Zostalo mi nevoľno. Skúsil som to úzkym únikovým schodiskom. Márne, na grónskom poschodí bol dokonca zamknutý aj núdzový východ. Grónčania naozaj nechcú s nikým hovoriť, pomyslel som si.
Medzitým som si vyhliadol inú neistú oblasť, „Tureckú republiku Severný Cyprus“, ktorú ako štát uznalo len Turecko. Vedúci bruselského zastupiteľstva ma prijal s mediteránnou vitalitou. Z kožených kresiel sme hľadeli dolu na nákupnú ulicu „Louise“. Schôdzka bola upokojujúco normálna, dali mi prospekty. Jeden z názvov brožúr vystihoval situáciu: „Tureckí Cyperčania – vylúčení občania EÚ“.
Oficiálne je celý Cyprus členom EÚ. A 260 tisíc tureckých Cyperčanov tam chce patriť tiež. Iba málo štátov uznáva turecko-cyperský pas. Napríklad Veľká Británia, kde žije 100-tisíc obyvateľov turecko-cyperského pôvodu. V Bruseli je ich ledva zo desať.
V súčasnosti sa opäť rokuje o znovuzjednotení, „naším cieľom je ukončenie rokovaní v tomto roku.“ Takto by sme sa mohli, dúfa ich zástupca Yalçin Vehit, dostať do EÚ bez žiadosti o prijatie.
Po čase som telefonoval so zástupkyňou Grónska. Lida Skifte Lennert, Inuitka, zastávala svoj úrad už pol roka. Telefonát bol nudný. Dohoda o rybolove a spolupráca s EÚ v oblasti vzdelávania, „samospráva neznamená nezávislosť“.
Spýtal som, či k nim prichádza veľa turistov – pozrieť sa na klimatické zmeny. Pani Lennert odpovedala, že na klimatické zmeny nie je kompetentná, tie má na starosti oddelenie v Nuuk. Najväčším problémom Grónska je alkohol, písalo sa v novinách. Žeby v tom bolo celé tajomstvo? Grónske chápanie hlavného pracovného času by som v každom prípade doprial všetkým pracujúcim na svete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.