Nie je na programe bratislavských kín priveľa takých filmov, ktoré by sa úspešne mohli v tom istom čase premietať v pukancových multiplexoch, v kine Lumière aj v Mladosti. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol je jedným z nich.

Dňa 8. júna 2014 uplynulo 30 rokov od premiéry Krotiteľov duchov – filmu, ktorý sa sám od seba stal popkultúrnou inštitúciou až folklórom. Ľudia si ho pamätajú. Nie nevyhnutne ortodoxní fanúšikovia či pamätníci, aj ľudia podstatne mladší.

Ešte za komunizmu odišiel za manželkou do USA a možno aj preto je témou jeho filmov hľadanie domova. V Amerike učí na prestížnej filmovej škole a dúfa, že filmy o Rómoch budú nakrúcať Rómovia. Filmár Mišo Suchý.

Realizmu, zdá sa, definitívne odzvonilo. Keď sa človek len tak naslepo vyberie do multiplexu a netúži po žiadnom fantastickom ozvláštnení, môže mať vyslovene problém. Jednak nežánrový film vlastne ani nenájde, jednak v dobrej polovici aktuálne uvádzaných filmov narazí na čosi, čo je buď sci fi, alebo fantasy, alebo rovno podľa komiksu, a to akoby bolo oboje. Aj sci fi, aj fantasy, aj za vlasy pritiahnuté, čo si budeme hovoriť, normálny mainstreamový pop.

Na Febiofeste mal premiéru dokumentárny film Arnolda Kojnoka Lyrik o Jánovi Mlynárikovi, ktorý ako prvý v Československu napísal kriticky o odsune sudetských Nemcov.

Nový český film Andrey Sedláčkovej sa síce volá Fair play, ale v skutočnosti v ňom nikto nehrá fér. Okrem hlavnej hrdinky.

Aj v slovenských kinách sa už premieta Grandhotel Budapešť amerického režiséra Wesa Andersona, film inšpirovananý napríklad dielom Stefana Zweiga a Ernsta Lubitscha.

Filmový debut známeho divadelného režiséra Rufusa Norrisa Rozbitý svet bol vyhlásený za najlepší britský nezávislý film roka. Celkom oprávnene.

Osemdesiaty šiesty ročník Oscarov, povinné korzovanie po červenom koberci, fakt veľká sála plná fakt slávnych hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov, a tak ďalej. Vyhrali filmy a tvorcovia, čo mali vyhrať, a iní zase nevyhrali a bolo to presne také, ako to má byť. Aj politicky korektné na správnych miestach, aj odvážne, aj patetické, aj prekvapivé z oboch strán, aj milo, aj nemilo, jednoducho Oscary, najdôležitejšie, najrešpektovanejšie filmové ceny. Neprajníci by mohli na Hollywood, samozrejme, brýzgať, aj keď cenu za najlepší cudzojazyčný film si odniesol Paolo Sorrentino za Veľkú nádheru, film asi s najvýstižnejším názvom za posledných dvadsať rokov, ale to už akosi patrí k Oscarovému folklóru. Kto chce psa, palicu si nájde.

Jeden zo spôsobov, aký režiséri dokumentárnych, ale aj hraných filmov veľmi často (a vlastne celkom prirodzene) používajú pri zobrazovaní rómskeho prostredia, je taktika, ktorú som pre vlastné potreby nazvala: agentská. Jej dôležitou súčasťou je agent. Alebo agentka.