Mužský pár v Let´s Dance je skvelá téma, kontroverzná, nevyčerpateľná, také čosi sa samo píše, preto to necháme svojmu osudu a vrhneme sa na to dôležité. Tí šuhaji ilustrujú, čo už všetci dávno vieme. Komerčné televízie fungujú mimo morálnych kategórií a ukazujú všetko, čo im legislatíva dovolí.

Rektori dvoch ostravských univerzít napísali list študentom základných a stredných škôl. Pointa listu: študenti sa majú viac učiť. Celkom logické, však? Lekár nám povie, že máme žiť zdravo, kazateľ, že máme žiť cnostne. Čo iné môže chcieť rektor ako to, že sa máme viac učiť? Rektori sú však znepokojení. Študenti nevedia jazyky, majú nechuť k matematike a k fyzike, nechce sa im makať, a mnohí preto univerzity jednoducho nezvládajú. „Učenie je drina,“ vyjadrili sa rektori v denníku Právo.

Nech si o SDKÚ myslí, kto chce, čo chce, istá noblesa sa im až doteraz uprieť nedala. Teda aspoň v porovnaní s HZDS, SNS či Smerom. Keď už nič iné, ľudia takzvanej demokratickej a kresťanskej únie vedeli prinajmenšom predstierať dobré vychovanie.

Dve najväčšie americké strany sa pripravujú na voľby 2012. Demokrati sa snažia zachrániť Baracka Obamu, Republikáni uvažujú, či by ho porazil Mitt Romney alebo skôr niekto iný. Jedni i druhí však vidia, čo im hovoria nespokojní občania: celkové smerovanie krajiny prekáža už viac ako polovici ľudí.

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

Kto je ten masový vrah, ktorý v Nórsku zavraždil chladnokrvne najmenej 76 ľudí? Kto spáchal túto hrôzu? To sa pýtali milióny ľudí, keď im médiá sprostredkovali neuveriteľnú správu.

V týchto dňoch znova vychádza 300, zásadný grafický román Franka Millera a Lynn Varleyovej, ktorý môže v domácom prostredí fungovať ako dobrý príklad toho, prečo sa dá komiksom tak ľahko prepadnúť a prečo im zväčša prepadajú ľudia, na ktorých by to sotva kto povedal.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Dvadsiateho augusta 1941 sa v Bratislave narodil Július Satinský. To znamená, že keby žil, v týchto dňoch by oslavoval sedemdesiatku. A to je práve zaujímavé: hoci v decembri 2002 zomrel, jeho duch ako keby tu stále bol. Veď ako ináč vysvetliť to, že len čo o Julovi začala hovoriť jeho manželka Viera či dcéra Lucia, jeho kolegovia a priatelia Milan Lasica, Pavel Vilikovský či Kornel Földvári, alebo vydavateľ jeho „bratislavských" kníh Albert Marenčin či šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, na tvári sa im objavil úsmev. Ako keby sme sa už len pri spomienke na Jula všetci na chvíľu vrátili do toho veselšieho a krajšieho sveta, ktorý tu počas svojho života nenápadne vytváral.

Už dlhšie sledujem stretnutia v Bruseli s pobavením a odporom súčasne. Oni, vybíjaní eurolídri, sa zmôžu už len na umelé vety, ktoré zakrývajú realitu. A opakovane rozdeľujú, čo im nepatrí. Ako teraz.