Mohol by som byť na Miloša Zemana hrdý. Pravdaže, na červenom koberci pred Prezidentským palácom si ho Ivan Gašparovič otočil ako medvediar medveďa, ale inak hovoril omnoho rozumnejšie, než sme to desať rokov počúvali od jeho predchodcu. Len chvíľami som sa trochu zarazil, či ešte od pultu v sále bratislavského Prezidentského paláca hovorí prezident Českej republiky alebo jej premiér, prípadne kombinácia obidvoch.

Mal som veľmi zmiešané pocity, keď som videl, ako si Václav Klaus s Ivanom Gašparovičom vymieňajú najvyššie české a slovenské štátne vyznamenania v brnianskej vile Tugendhat. Niekoľko priateľov mi blahoželalo k tomu, že som vlastne Václavovi Klausovi svojou otázkou najvyššie slovenské vyznamenanie zariadil. Iní, informovanejší, dodávali, že som možno ešte väčšmi zariadil najvyšší český rad Ivanovi Gašparovičovi.

Tisíce ľudí z východnej Kuby nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno. Silný vietor, lietajúce strechy, silné dažde a stromy padajúce na ulice aj domy. Tak vyzerala búrka Sandy u nás na Kube. Pre ľudí, ktorých sa dotkla, zostane v pamäti aj prvá noc. Zničené pohovky a postele a hviezdnu oblohu od seba nič neoddeľovalo.

Celá Európska únia žila vo štvrtok témami ako banková únia či príprava rozpočtu EÚ na ďalších sedem rokov, čo boli centrálne námety summitu, na ktorý sa do Bruselu začali zlietať európski štátnici.

Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Mám babičku v domove dôchodcov. Dnes sa tomu zariadeniu hovorí trochu inak, myslím, že domov seniorov, ale výsledok je ten istý. Babička je zdravotne relatívne v pohode, hlava jej pracuje ako zamlada a jesť jej chutí. Okrem občas nedobrého výkonu kuchyne sa na nič nesťažuje.

Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.

Marek Kerles je spravodajca Lidových novín na juhu Česka. Okrem toho, že sa skvelo vyzná vo všetkých zákrutách sporu o výrub či nevýrub kôrovcom postihnutých lesov v Šumavskom národnom parku, v zákutiach juhočeskej politiky, v Temelíne, v sporoch o značku Budvar a v ďalších témach, ktoré by mal ako juhočeský patriot a spravodajca veľkého denníka sídliaceho v Prahe ovládať, číta Marek Kerles aj rakúske noviny. Číta ich takmer denne a ja ho podozrievam z toho, že si ich azda za tými hranicami aj kupuje. V Rakúsku má veľa známych, od hornorakúskych politikov až po rakúskych vyhnancov z Česka a českých sociálnych demokratov vo Viedni.