Udeľovanie Oscarov sa blíži, aj v našich kinách sa preto začínajú čoraz častejšie objavovať filmy, ktorých by sa malo týkať. Vlk z Wall Street je jedným z nich. Piaty spoločný film režiséra Martina Scorseseho a herca Leonarda DiCapria.

Tie dve knihy vyšli koncom minulého roka. Medzi psem a vlkem Sašu Sokolova a Metelica Vladimíra Sorokina. V čase olympiády v Soči nastal správny čas na ich čítanie.

Hľadiská slovenských kín momentálne plní čierna komédia Martina Scorseseho, Vlk z Wall Street. Film, ktorý inšpiroval skutočný príbeh finančného podvodníka Jordana Belforta, nanovo otvoril debatu o chamtivosti finančníkov. Prečo ich išlo tak málo sedieť?

Najprv som sa dočítal, že Gustáv Husák položil základy, na ktorých stojí dnešné Slovensko. O dva dni neskôr prehovorila ruská novinárka Ľudmila Savčuková, ako pracovala v ruskej továrni na trolov, z ktorej ju vyhodili práve preto, že o tom hovorila. Ďalší deň nám oznámilo dvesto donských kozákov, že sa vydávajú na koňoch po stopách Nočných vlkov, aby oslávili v auguste sedemdesiate výročie dobytia Berlína a že nás pri tej príležitosti poctia svojou návštevou. A že druhá, menšia skupina bude demonštrovať dvesté výročie ruského víťazstva nad Napoleonom pochodom na Paríž.

Koncom týždňa prejdú Slovenskom a Bratislavou ruskí motorkári Noční vlci. Ich vodca Alexander Zaldostanov je stelesnením ruskej transformácie po páde komunizmu.

Redaktor .týždňa bol minulý piatok v Prahe a stretol sa s kardinálom Vlkom. Video, ktoré pri tejto návšteve vzniklo, je dostupné na stránke www.tyzden.sk. Ako návšteva prebiehala, opisuje Eugen Korda.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Osudová príťažlivosť človeka a vlka bola najmä v dávnej minulosti veľmi silná, napriek tomu, že neskôr sa stal vlk šelmou obávanou a nenávidenou, čo pretrváva, bohužiaľ, až do dnešných čias.

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.