Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Každá generácia filozofov by si vraj mala nanovo preložiť Kanta. Každá generácia hudobníkov by si mala vytvoriť svoju scénu, ktorej výrazom by malo byť „generačné" vydavateľstvo. Exitab je také vydavateľstvo.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Nirvana: Nevermind (Geffen, 1991)

Keď sme pred troma rokmi napísali, že za Sokola sa s majetkom jeho diecézy nakladalo pokútne, netušili sme, že jeho nástupca bude odvolaný. Ak ale malo to odvolanie čosi upratať, nepodarilo sa.

Američania už dávno nemajú najvyšší mrakodrap sveta, nemajú najlepšie autá či letiská, a do desiatich rokov možno obrovskú americkú ekonomiku prerastie čínska. Mnohé iné veci však v Amerike zostanú ešte nadlho „naj". Napríklad americké politické kampane. Tento týždeň majú stranícky zjazd Demokrati prezidenta Baracka Obamu, minulý týždeň oficiálne nominovali Mitta Romneyho za svojho kandidáta Republikáni. Stranícke centrály a ich spriatelené organizácie do 6. novembra minú miliardy dolárov na podporu svojho kandidáta a diskreditáciu protivníka.

Pred dvesto rokmi zaútočil Napoleon na Rusko a odišiel porazený. O jeden a pol storočia sa to zopakovalo s Hitlerom. O čom svedčia tieto slávne pochody a ešte slávnejšie vojenské prehry? A v čom by sa z toho mal poučiť dnešný Západ? Píše David Goldman.

Pozerám sa na svoje nepálske deti, ako spievajú, recitujú a tancujú na malom pódiu v reštaurácii v turistickej štvrti v Káthmandu. Vyobliekali sa do tradičných folklórnych šiat prevažne v červenej a zlatej farbe, dievčatá sa namaľovali, zobrali všetky tri gitary, čo máme v decáku, jeden tradičný bubon, zvaný Madal, a jeden obyčajný drevený stôl, na ktorý bubnujú asi štyria naraz. Naši dobrovoľníci hádam zo všetkých kútov sveta, ktorí prišli do Happy Home pomáhať, zorganizovali šou Happy Home has got talent, čím zabili dve muchy jednou ranou.

Kedysi slúžil telefón na telefonovanie a basta. Dnes sa s ním dá, chvalabohu, ešte stále aj telefonovať, ale medzitým sa zbavil svojej peknej krútenej šnúry a ľudia s ním robia všeličo. A premenovali ho na smartfón.

Prostitútka s troma prsami predáva film. To samo osebe ešte nemusí nič znamenať. Ale ak predáva film, ktorý by mal byť o jednej z najťažších filozofických tém vôbec, o solipsizme, už to čosi znamenať bude. Total Recall, film, ktorý sa od štvrtka premieta v našich kinách, je remakom filmu toho istého názvu, jedného z prvých veľkých hollywoodskych blockbusterov. Hral v ňom Arnold Schwarzeneger a v podstate v ňom išlo o to, že Arnold nevedel rozlíšiť, čo je naozaj a čo akože.