Poznáme to z filmov. Štokholmský syndróm. Rukojemníci časom menia svoj negatívny postoj k únoscom, vo filme s melodramatickým podtónom sa často obeť do páchateľa dokonca zamiluje.

Zlaté časy rádia už byly? Za sebe si nejsem jistý. Mám totiž na rádio celoživotní návyk a poslouchám ho, pokud jsem v blízkosti přístroje, od rána do noci.

Rapera s

Svätojánske mušky nie sú v našej zemepisnej šírke výnimočné a pripadá nám celkom normálne vidieť ich v podvečer blikať po lúkach. Ale asi by sme sa pozastavili nad tým, keby sme na nočnej prechádzke lesom prišli k svietiacim hubám. A čo takto modro-zelené žiariace ryby v jazere?

Minulý týždeň sa v

„K správe ministerstva zahraničia USA môžem povedať len to, že krajina, ktorá umožňuje mučenie zajatcov, ma len ťažko môže poučovať o tom, ako sú u nás porušované ľudské práva.“

Klasická science-fiction, ktorá bola svojho času jedným z najprogresívnejších druhov literatúry, v ktorom sa odohrávali myšlienkové i formálne výboje, je už dlhšie v pasivite. Možno preto, že to „science“ v jej názve sa pod tlakom prevratných udalostí v technológiách a vedách ukáže vždy ako pasé.

Názor, že Čína je krajina budúcnosti, ktorá časom vystrieda Spojené štáty v role svetovej superveľmoci, je veľmi rozšírený. Vlastne sa z neho stal „mainstreamový“ pohľad. Môže sa to skutočne stať?