V roku 1992 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Gary Becker. Bolo to ocenenie za teóriu spoločenského kapitálu. Vo svojich prácach zdôvodnil, že základom kapitálu nie je materiálna báza, ale človek.

Pôvodne som nechcel byť hudobníkom. Učil som sa síce hrať na klavíri, ale ten som z duše nenávidel.

Autoritarizmus je takou integrálnou súčasťou čínskej fyziognómie, až je zbytočné na to poukazovať. Kým to nezažijete na vlastnej koži. A ja som práve nedávno takú príležitosť mala. Stretnutie s cenzúrou, banálnosťou a propagandou, ktorá mi pripomenula Stasi, zatiaľ čo som dýchala špinavý vzduch na námestí Tien an men, tak vyzeral môj nedávny výlet v Pekingu.

Každý vie, ako vyzerá diamant, aj to, že diamanty sú drahé. Rovnako každý vie, ako vyzerá tuha v ceruzke, a zrejme tuší, že za jeden diamant sa takej tuhy asi dá kúpiť dosť veľa. Nie každý však vie, že napriek cenovému rozdielu je chemické zloženie diamantu a tuhy do ceruzky úplne rovnaké.

V posledných týždňoch mi „druhé slovenské mesto" dvakrát prekrížilo cestu. Najprv knihou, potom jedným 24-hodinovým „náučným výletom". Kniha aj výlet pritom tak trochu súvisia s treťou košickou záležitosťou, ktorú najvýstižnejšie charakterizuje skratka EHMK.

Alebo príbeh o tom, prečo je ľahšie vyriešiť problém bezdomovectva, než sa ho pokúšať zvládať.

Viete, ako sa to hovorí: nech vystavíte v galérii hocijakú hlúposť, stane sa to umením. To, že tento problém vôbec nie je iba provinčný, dokazujú aj pahviezdy západného umenia, dovezené k našej rieke na vrtuľníku.

Britský filmár Mike Leigh (1943) vytrvalo portrétuje bežných ľudí, strednú vrstvu, jej obyčajnú každodennosť. Nebavia ho výstredné charaktery, nijaké senzácie. S obdivuhodnou ľahkosťou sa drží v príbehoch, ktoré rozpráva, celkom pri zemi a zároveň nimi povznáša. Chcel byť hercom, ale chvalabohu už na škole zistil, že je mu súdené písať a režírovať.