Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.

U nás ich skôr poznáme rozomleté a natlačené do nevzhľadnej tuby. Podaktorí ju majú už peknú dobu v chladničke a za boha, a niektorí aj za národ, nevedia, čo s ňou. Pričom ide o starodávnu delikatesu – sardelky.

Poslanec OľaNO Jozef Viskupič prišiel s návrhom zákona, na základe ktorého by rádiá mali povinosť v prvom roku vysielať 10, v druhom 20 a v ďalších 30 percent slovenskej hudby. Hovorí, že hoci kvóty nenávidí, na liečenie slovenského hudobného priemyslu ich treba použiť.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Ak sa nejaký film volá Janíčko a Marienka: Lovci čarodejníc, zdravý rozum velí vyhnúť sa mu širokým oblúkom. Naivnejší diváci by mohli zaváhať a zvažovať, či sa predsa len nevyberú do kina s deťmi, slabá hodinka a pol, šarvanci budú mať radosť, z omylu by ich, našťastie, vyviedli už pri predaji lístkov, a ak nie, dospelí by to možno ustáli, ale deti by takmer isto mali zamiesené na zopár návštev u detského psychológa.

Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Gabriel Kollár je mladý slovenský someliér, ktorý v roku 2010 reprezentoval Slovensko na Majstrovstvách Európy someliérov. Pracuje pre vinárstvo Elesko. Vrcholí sezóna sektov, a tak nás zaujímalo, aké sekty majú radi Slováci a aké sú najnovšie trendy vo svete.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

Predstavy raja majú mýtickú alebo utopickú podobu. Mýty o Adapovi a Gilgamešovi, o egyptských a gréckych rajoch, o rímskej predstave Zlatého veku, o Ostrovoch blaženosti, Záhrade Hesperidiek, Elyzeu či Vergíliových Arkádach sa vracajú k ľudskému pôvodu. Majú podobu určitého miesta. Prvým pozemským vzorom raja bol staroiránsky paradeisos, stromový park, obohnaný valom, miesto oddelené od ostatného sveta zo všetkých strán,. Činnosť v raji predstavuje kultivovanie prírody. Vyhnanie z raja sa spája so stratou večnosti a s existenciou smrti. Existenciálne rozdvojenie ľudskej činnosti na prácu a kultivovanie obsiahol Martin Heidegger v existencialistických pojmoch Sorge (obstarávanie) a Fürsorge (starosť), u nás František Švantner vo veľkom románe dvadsiateho storočia Život bez konca.