V stredu 13. marca sa bude na našich základných školách zisťovať úroveň výchovno-vzdelávacích výsledkov žiakov. V ľudovej reči sa ujal pojem monitor. Toto nevinné slovko sa tak stalo pre mnohých školákov dlhoročnou nočnou morou. Trochu im pomôžme a monitor spochybnime. Zaslúži si to.

Rusi a Nemci, partizáni a kolaboranti, realizmus a realita, doba rýchla a doba pomalá, nový čas a starý nečas... Popol a Diamant. Všetko je (nám – im) jedno a jedno je (im – nám) všetkým. Všeobecne o konkrétnom, konkrétne o všeobecnom.

Parlament mal schváliť zákon, ktorý by upravil vzťahy medzi podnájomníkmi a majiteľmi bytov. Mnohým z nich hrozí vysťahovanie. Napriek tomu, že predseda vlády Róbert Fico sa písomne zaviazal, že takýto zákon presadí, v parlamente nakoniec neprešiel. Nespokojní nájomníci na poslancov vykrikovali z parlamentného balkóna

Budú nové Esety? Táto otázka sa teraz často ozýva v kruhoch mladých ambicióznych ľudí. Keď sa pozrú na príbeh Esetu, zdá sa im, že to predsa nie je také ťažké – presadiť sa vo svete zo Slovenska. Stačí počítač a dobrá hlava. Naozaj?

Martinom Kliebl a Jožo Chartaoui hovoria o ich turistickom sprievodcovi Petržalkou, ktorý sa im podaril. Viac na stránke www.konduktor.sk

Pražské Staromestské námestie (cca 9 000 štvorcových metrov) a približne kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná írska krčma so slovensko-americko-írsko-ukrajinsko-českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktorý po revolúcii developoval M. G., Žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA.

Juraj Hammer býva v luxusnom starobinci neďaleko Tel Avivu. Rozprával mi o tom, že v príbehu úteku Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu je rola prvého preceňovaná a druhého nedoceňovaná. Možno z neho hovoril pocit príbuzenstva s Wetzlerovou rodinou. Artur Klein, bývalý partizán zo Slovenského národného povstania, ťahá na deväťdesiatku a je jeden z tých, ktorí v apríli 1944 prijímali v Žiline Vrbu s Wetzlerom. Povedal približne toto: „Dali sme im nejaké peniaze a požiadali ich, nech nešíria paniku.“ Keď som zdvihol obočie, dodal: „O tých časoch môžu rozprávať iba tí, ktorí to prežili.“

Myslel som, že to prejde. Varíš, varím, varíme. Programy o varení, s ktorými sa roztrhlo vrece. Ale neprešlo, lebo sotva niektorý z nich zakape, už sa hlási o slovo ďalší. V telke, v časopisoch, na bilbordoch, všade! Vyberavého jedla je viac než dosť. A do toho všetkého informácie o tom, že osemdesiat ľudí tejto planéty by si mohlo kúpiť 3,5 miliardy ľudí, čo sa teda ich majetku týka. A ráno počúvam rádiovú upútavku na časopis, v ktorom sa možno dočítať, že ohrdnuté milenky regionálneho milionára predávajú luxusné veci, čo im dakedy pokúpil. Túto vzápätí strieda iná informácia, že milióny utečeneckých detí zo Sýrie nemajú prístup k pitnej vode.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Baracoa je najstaršie mesto na Kube a až do 60. rokov žilo odrezané od celého ostrova, pretože tam neviedla cesta cez horské sedlo. Tú dal vybudovať až Fidel a krásny priechod cez hory, ktorý tak vznikol, je naozaj pastvou pre oči. Dovtedy sa do Baracoy dalo dostať iba po mori a tú izolovanú existenciu v meste dodnes cítiť. Ľudia sú tu uzavretejší, ani návštevníci ich nezaujímajú. To, ako jedno im to bolo, som si nafilmovala aj vo fajnovej zmrzlinárni. Ešte väčšiu ľahostajnosť sme mohli nakrútiť v ľudovej zmrzlinárni.